Táňa sa na ňu chápavo pozrela a na jej otázku v očiach len nemo prikývla. Tomáš. Oči jej posmutneli a neustále miešala lyžičkou kávu, až kým ju Táňa nestopla. Telefón sa rozozvučal opäť, tento krát už však zdvihla. Vedela, že bude dovtedy prezváňať, kým sa neohlási. Vypnúť telefón nemohla, bol firemný a ona bola len na obedňajšej prestávke. Snažila sa o odmeraný hlas, ale triasol sa jej. Nebol to však on, bola to jeho mama. Plakala. Veľmi. Najprv nerozumela skoro nič cez jej vzlyky, nakoniec však pochopila , že Tomáš je v nemocnici. Prebehla ňou triaška, snažila sa tetu upokojiť. Naliehala aby do nemocnice urýchlene prišla. Odmietla. Ani sa nespýtala, prečo ho do tej nemocnice odviezli. Nechcela to vedieť, už nie. Definitívne skončila „kapitolu Tomáš“, pretože sa jej to celé vymklo spod kontroly. Hlas Tomášovej mamky bol ale príliš zúfalý a tak súhlasila. Po základných informáciách, kde leží, zaplatila kávu a narýchlo sa s Táňou rozlúčila.
V električke si sadla na prvé voľné miesto a pohrúžila sa do myšlienok. Opäť sa jej zmocňovala tá bezradnosť, city, ktoré k nemu prechovávala prednedávnom, tú starosť a obavu, ktoré ju opantali hneď, ako jej prezvonil na mobil alebo poslal sms. Nepoznala ho dlho ani krátko. Minulý mesiac to bol rok, čo ho stretla pri Dunaji. Ona sa pokúšala naučiť jazdiť na kolieskových korčuliach, on sa snažil svojmu psíkovi vysvetliť aspoň základné povely. Nešlo to ani jednému ani druhému. Keď spadla asi po x-krát, pribehol ku nej a ponúkol sa, že ju môže pridržiavať za ruku, kým sa nenaučí udržať stabilitu. Súhlasila. Pôvodne tu mala byť s Táňou, ale tá to na poslednú chvíľu odvolala a šla na rande s nejakým „právezbaleným“ chalanom. Keď sa predstavila, napadla ho rýmovačka, ktorú jej opakoval celé poobedie: „Ivka, na korčuliach krivká“. Hodilo sa to na ňu a tak neprotestovala. Nasmiali sa do sýtosti a aj psík pochytil čo to zo „slušného správania“, ako sa na psíkov patrí.
Vystúpila a ponáhľala sa do nemocnie. Teta ju už čakala, rovnako ako Tomášov mladší brat. Ich ocino bol na ceste z Prahy. Nevidela ich tri mesiace, ale v ich tvárach sa nezračil hnev ani nič podobné. Bola tam len bolesť a strach o Tomáša. Dozvedela sa, že Tomáš sa pokúsil o samovraždu. Nepovedala na to nič. Ani ju to neprekvapilo, nechápala tomu, že ostala taká pokojná. Tomáš ju už ničím neprekvapí. Už dávno nie. Lekár nepovolil jeho návštevu všetkým trom, len mamke. Ostala na chodbe s jeho bratom a nevedela , čo má povedať. Mlčali, každý vo svojich myšlienkach. Vstala a šla na balkón. Potrebovala cítiť čerstvý vzduch. Zavolala do práce, na čo v tom zmätku úplne zabudla a ospravedlnila sa, že príde tak do hodiny. Dívala sa do nemocničnej záhrady, na pacientov sediacich na lavičkách, na ich návštevy, ktoré chodili hore dole s taškami ovocia, sladkostí, oblečenia. Keď sa s Tomášom začali stretávať častejšie a častejšie a obaja videli, že to je niečo viac, než len kamarátstvo, svet sa im zdal farebný a slnečný. Slnečný bol aj dnes ale nebolo v ňom ani trocha farby. On sa vrátil z brigády v Holandsku, bol máj a cez letné prázdniny si chcel, ak vravieval, užiť doma. Leto, kúpalisko, rodinu, kamarátov. Peniaze na to si nasporil, a od septembra ho čakala zaujímavá práca u jeho strýka v marketingovej oblasti. Rozprával jej, ako to v Holandsku chodí, čo tam robil, ako si tam žil. Mal veľký zmysel pre humor a tak ho počúvala rada. Vedel to výborne podať , mal rečnícky talent. Na všetko mal odpoveď, výhovorku, poznámku. Možno preto si to tak dlho nevšimla. Niečo jej naznačili jeho rodičia. Teda, skôr zisťovali, či si na Tomášovom správaní niečo nevšimla. Im sa zdal taký iný, cudzí, uzavretejší do seba, ako býval. Vraveli, že voľakedy ho bolo všade plno, teraz je to iné. Nevšimla si nič , bol taký akého ho spoznala. No, možno niekedy sa jej zdal zadumaný a mĺkvy, ale to predsa každý občas potrebuje vypnúť. Jeho rodičia však nesúhlasili. Tomáš si chcel kúpiť auto a teraz to už ani nespomínal, vravel, že na také veci peniaze nemá, stále bol niekde preč, s kamarátmi. Nesúhlasila, chodieval síce aj s kamarátmi, ale s ňou bol rovnako často ako doteraz. Prešlo však pár týždňov a slová jeho rodičov začínali nadobúdať nejaké určité obrysy. Zmenil sa. Bol nervózny, strohý. Veľakrát zrušil ich stretnutie aj bezdôvodne, alebo s tým, že chce byť sám. Neriešila to, nebrala to vážne. Spočiatku, potom jej to začalo byť divné. Keď sa ho na to pýtala, uhýbal jej pohľadu. Potom začali divné telefonáty. Nepovedal jej kto volal, alebo komu on, proste sa dvihol a odišiel. Raz večer, keď sa stretli sa ho opýtala na rovinu to, čo ju trápilo a čo nad ňou viselo už riadne dlho. Vybehol na ňu s tým, že keď sa jej nepáči, nech sa s ním láskavo viac nestretáva.
Nedala sa a spýtala sa ho to ešte raz. Milovala ho a nechcela ho stratiť. Neodpovedal, len nemo prikývol s tvárou zabodnutou do zeme. Rozplakala sa, hoci chcela byť silná, chcela mu dokázať, že sa o ňu môžu oprieť a spolu to zvládnu. Brali jej ho drogy. Pekne, pomaličky, potichu, kruto. Uvedomoval si, čo robí a že s tým musí prestať, kým sa to ešte dá. Vtedy by to ešte šlo, dalo sa to zvrátiť, premôcť. Chcel, verila mu, podporovala ho. Videla ako sa snaží. Jeho rodičia to tušili a jeho priznanie ho neodvrhlo, naopak, boli radi, že si chce nechať pomôcť. Navštívili s ním lekára, ambulantná liečba, sedenia, psychiater, podpora rodiny, izolácia od kamarátov, s ktorými sa predtým stýkal. Vyzeralo to nádejne, mal úžasnú podporu v jeho okolí a v nej. Ale nevydržal to a spadol do toho opäť. Nasledovali lži, výhovorky, plač, dohováranie. Nevládala už. Bola vysilená, ubolená, oklamaná. Stále mu však podávala pomocnú ruku. A tak stále dookola, bludný kruh stvorený z bieleho prášku, stresu, klamstva, prázdnych sľubov, sklamania, bolesti. Točila sa v ňom tiež, kým nezasiahli jej rodičia. Rázne zakročili a kontakt s Tomášom jej zakázali. Dala mu však poslednú šancu, súhlasil s liečbou v sanatóriu. Odišiel. Mesiac o ňom nepočula, taká bola dohoda. Jeho rodičia jej občas sprostredkovane pozdravy od neho odovzdali. Vyzeralo to, že tento krát to bude fajn, že vydrží do konca.
Sklamal však opäť. Z liečenia odišiel na vlastnú žiadosť. Nevrátil sa však domov, odišiel s kamarátmi do Holandska. Jeho matka sa zrútila, nevedela sa s tým zmieriť. Spolu s jeho otcom boli po neho, odmietol sa však vrátiť. Rozhodol sa kráčať inou cestou než tou, na ktorej by ho radi videli. Písal jej, neustále, denne. Všetky sms-ky mali podobný obsah, boli o tom, ako veľmi ju potrebuje, ako chce, aby prišla za ním, a nech ho pochopí. Bolo to ale len zúfalstvo, už stratil kontakt s realitou a skutočným svetom. Neodpísala ani na jednu a časom tie sms redli až prestali chodiť úplne. Zmenil jej život, od základov. Spočiatku pozitívne, tešila sa , že stretla človeka, s ktorým má tak veľa spoločného. Teraz? Teraz je z nej len polovica toho človeka, akým bola pred stretnutím s ním. Hoci to už spracovala a bolo to viac menej za ňou, myslela na neho často. Pomôcť mu však nevedela. Ťažko pomôcť niekomu, kto na jednej strane pomoc chce, ale za podmienok, s ktorými sa súhlasiť nedá, a na strane druhej, pomoc odmieta. Za čo vymenil celý život? Za maličké balíčky bieleho prášku. Za pár gramov bielej smrti. Neúprosnej, zničujúcej všetko okolo.
Strhla sa. Tomášova mama prišla za ňou na balkón a objala ju. Nemusela nič vravieť, pochopila..... Srdce nevydržalo...
