Asi by sa očakávalo, že by som mal začať Trenčianskym hradom. Ten si však nechám na neskôr. Vždy ma fascinovala Sládkovičova a Hviezdoslavova ulica. Dnes na nej stoja budovy odzrkadľujúce vtedajší režim. Pred jej necitlivým zásahom v 70tych rokoch však pôsobila útulne. Na začiatku Hviezdoslavovej ulice (v smere od Trenčanu) stála budova evanjelickej školy, v ktorej pôsobil aj otec Ľudovíta Štúra a tiež budova ,kde žil a pracoval JUDr. Karol Štúr. Padla však pri výstavbe KMC OS SR (Dom armády). Zostali len pamätné tabule, ktoré sú dnes osadené v mieste, kde pred asanáciou stál spomínaný objekt.
Ešte by som vás rád upozornil na posledný odsek na konci článku. Dotkol som sa v ňom aj komunálnej politiky nášho mesta, no ak niekto nemá záujem o túto oblasť, môže posledný úsek jednoducho vynechať. To len pre korektnosť.
Barbákan pred Dolnou bránou. Bol súčasťou opevnenia mesta. Zbúrali ho v roku 1857. Samotná veža meria 32 m. Kresba pochádza z polovice 19. storočia. Záznamy o opevnení mesta však siahajú až do 15. storočia, kde Dolná brána patrila k významným štítom napríklad pri tureckých výbojoch. V rokoch 2000-2003 prešla rekonštrukciou. Okrem sprístupnenia pre verejnosť a novej fasády dostala aj nové hodiny s okrúhlym ciferníkom. (archív Trenčianskeho múzea)
Sládkovičova ulica s mestskou vežou. Fotografia pravdepodobne pochádza zo začiatku minulého storočia. Až do decembra 1934 bol prejazd pod mestskou vežou jediný zo spomínanej ulice na námestie. V tom istom roku sa totiž dokončila výstavba mestského domu (dnešný Mestský úrad), ktorá nahradila nevyhovujúci objekt a umožnila vybudovať ďalší prechod na námestie. Ten slúži dodnes. (archív Trenčianskeho múzea)
Celkový pohľad na Sládkovičovu ulicu približne z roku 1910. Ako uvádza kniha Trenčín na starých pohľadniciach, rožný dom napravo patril Bernátovi Singerovi. Obchod bol trochu netradičný, keďže bol železiarstvom a predajňou papúč zároveň. V tomto období ešte absentuje arkier na rohu, ktorý dostavali neskôr. Viditeľný je na nasledovných fotografiách. Vo vedľajšom dome sídlil holič ako jeden z jedenástich v Trenčíne. Dom vľavo bol postavený v roku 1858 pánom Jozefom Knopfelmacherom. (vydavateľ N. Weisz, Trenčín a K. Divald, Budapešť)
Mestská veža bola postavená v roku 1543 ako súčasť mestského opevnenia. Hodiny vsadené vo veži sa spomínajú už v 16 storočí. Na ľavej strane je vidieť reprezentatívnu predajňu mäsiara a udenára Rudolfa Schanera. Trenčania toto obľúbené mäsiarstvo volali "U Schanera" alebo "Pod vežou". Jeho osud sa skončil v roku 2001, kedy bola budova zbúraná a nahradená novou. (archív Trenčianskeho múzea)
Takýto pohľad sa naskytol na rohu Hviezdoslavovej ulice a Ľudového hájika v roku 1928. Zmena na budove oproti tretej fotografii nastala vybudovaním arkieru. Podľa dobových informácii patril dom aj vďaka príjemnému vzhľadu, množstve kvetov v oknách a ťahavému brečtanu k najznámejším v meste. Kaviareň "K Matúšovi Trenčianskemu" na pravej strane bola strediskom židovských obchodníkov. Neodpostím si ešte poznámku o vzorne vydláždenej ulici. Nenašiel som ani jednu vypadnutú dlažobnú kocku. A to sa písal rok 1928. My sme sa (v 21. storočí!) o vypadanú dlažbu na námestí podkýňali už na Vianočných trhoch. A to všetko na dohľad Mestského úradu. Drobnosť, ktorá veľa napovedá o Cellerovej administratíve. (vydavateľ Lichtig, Prešov)
Iný pohľad na neexistujúcu uličku. (Zdroj: profila.hu)
Celkový pohľad na začiatok Sládkovičovej a časti Hviezdoslavovej ulice. Podľa otcového tvrdenia bolo možné v tejto časti mesta kúpiť všetko potrebné. Od sladkostí, pekára, výrobky v mliečnom bare, cez odevy, knihy až po opravu televízorov a hudobnín. (archív Trenčianskeho múzea)
V ľavom dolnom rohu fotografie je vidieť predajňu sladkostí Orion. Vraj sa v nej naberali cukríky veľkou naberačkou zo sklenených dóz, predávali želatínoví hadi a zapečené koláčiky s orechami kruhového tvaru. Ja som ju už nezažil, no ako sa poznám, bol by som určite stálym zákazníkom. (archív Trenčianskeho múzea)
Zmizli staré Tatry, zmizli aj predajcovia zeleniny. Zmizol tak trochu rozprávkový dom na rohu a vlastne aj celá pravá strana budov. Pohľad, ktorý je nenávratne preč. Zostal už len v spomienkach a na starých fotografiách. Mne sa už nepošťastilo čakať na schodoch s košíkom čerešní dedka pred kaviarňou "K Matúšovi Trenčianskemu" tak, ako môjmu otcovi. V roku 1973 a 1974 museli objekty ustúpiť budovateľskému ošialu súdruhov. (archív Trenčianskeho múzea)
Komunistický režim sa častokrát hrubo zakusol nie len do ľudských osudov či životov, ale aj do historických častí miest po celom Slovensku. Na fotografii je novopostavená budova štátnej správy. Pohľad, ktorý pretrval dodnes. Pri lepšom pohľade je v ľavom dolnom rohu vidieť (vedľa Trabanta) podzemný vstup do vtedajších verejných toaliet. (archív Trenčianskeho múzea)
Stredná časť Hviezdoslavovej ulice (od mestskej veže k Domu armády) z pred viac ako 100 rokov (1906). Budovy na pravej strane stoja dodnes. Tie vľavo už nie. V objekte na pravej strane (Weisz Nathán) dnes sídli fotoslužba. (vydavateľ N. Weisz, Trenčín a K. Divald, Budapešť)
Detailnejší pohľad na pravú stranu ulice o niekoľko rokov neskôr. (vydavateľ N. Weisz, Trenčín)
Ľavú stranu ulice nahradilo "Gastro" a "Centrum", na pravej strane dnes stojí objekt Kultúrneho a metodického centra ozbrojených síl SR (Dom armády). Dvojposchodová budova na konci ulice slúžila Roľníckej vzájomnej pokladnici. Fotografia je z 30-tych rokov. (vydavateľ Lichtig, Prešov)
Žiadna z budov na fotografii už neexistuje. No v roku 1935 sa dalo ešte ulicou vľavo dostať na Horný Šianec a ulicou vpravo k Trenčanu. Tá vľavo zanikla v 1978. Budovu v strede postavili v roku 1926. Prízemie slúžilo Roľníckej vzájomnej pokladnici, na poschodiach boli byty. Niekedy na prelome 60tych a 70tych rokoch bol na schodisku tohto domu prepadnutý a dobodaný pokladník rybárskych závodov, ktorého páchatelia sledovali od hotela Tatra. Na pravej strane od tohto domu (nízky domček) vraj obyvatelia (Židia) pred nútenou deportáciou zamurovali cennosti a zlato do jednej zo stien domu. To sa našlo až neskôr. V bielom dome vedľa neho bola pekáreň Zigmann. (archív Trenčianskeho múzea)
Časť z fotografie, ktorá bola vytvorená začiatkom 50tych rokov. Na nej je vidieť (stredná časť, kde dnes stojí ODA) zbúrané objekty nie len na Hviezdoslavovej ulici. Pre ľahšiu orientáciu je v hornej časti vidieť budovu Gymnázia Ľ. Štúra a vpravo od nej evanjelický kostol. (vydavateľ Tatran)
Celkový pohľad na mesto. Predošlá fotografia je len výrezom práve z tejto fotografie. Ak neklame ceruzkou napísaný dátum na zadnej strane, písal sa rok 1951. V tej dobe ešte nestál ani OD Prior ani bývalý Hotel Laugaricio. (vydavateľ Tatran)
Pamätné tabule z asanovaných objektov na Hviezdoslavovej a Pribinovej ulice boli znovuinštalované mestským úradom v roku 1992. Je to jedna z posledných spomienok, ktorá pripomína pôsobenie rodiny Štúrovcov či navštevovanie "evan. kollégia" v rokoch 1809 až 1812, Františkom Palackým.
Staré nahrádza nové. Vždy to tak bolo a bude. Na tom sa nič nezmení a ani by sa nemalo. Platí to aj pre mestá, ktoré nesmú zaspať svoj prirodzený vývoj a rozvoj. Sú však objekty, budovy, ulice, mestské časti či dokonca celé mestá, ktoré svojím významom či architektúrou musia (alebo by mali) zostať zachované pre ďalšie generácie. Obraz v zrkadle "kultúrnosti" vtedajšieho režimu sa odráža aj na tejto ulici. Bez akýchkoľvek zábran zmizli budovy, komplex budov, či celá ulica. Ibaže vtedajšiemu režimu bolo naozaj ťažké čeliť. Dnes je to predsa len ľahšie. Aj keď nie úplne, čo dokázal aj samotný primátor mesta Branislav Celler. Svojou aroganciou a veľmi podivnými praktikami s majetkom mesta už niekoľko krát ukázal, aké sú jeho priority. Ukážkový príklad je odignorovaná posledná petícia s viac ako 8 tis. podpismi proti výstavbe toľko diskutovaného Auparku. V jeden deň (predal pozemok a zároveň vyhlásil referendum, či ten Aupark chceme) urobil z Trenčanov úplných hlupákov. Či sa nám to páči alebo nie, komunálna politika, nami volení poslanci a primátor určujú, ako bude mesto vyzerať aj o niekoľko desaťročí. Čo zmizne v nenávratne, čo zostane, čo staré a nepotrebné nahradí nové a potrebné. Ak nám na meste Trenčín záleží, nemali by sme tento fakt ignorovať. Na začiatok možno nezaškodí, ak mestom dotované média budeme brať s určitou rezervou. Oslovenie "Braňo Obálka" asi nevzniklo len tak. Trenčín má pritom obrovský potenciál nie len vďaka lokalite a vybudovanej infraštruktúre, ale má čo ponúknuť aj v cestovnom ruchu. Ibaže toto mesto spí svojím hlbokým spánkom, zatiaľ čo korupcia a tvrdý lobing bdie. Budúci rok máme šancu na reparát. Či ho nepremrháme, je len a len na nás.
