O kúpeľoch v Korytnici som napísal blog v roku 2014. Vtedy na mňa zapôsobili ako územie duchov. Po dlhšom čase som sa tam opäť zastavil, aby som sa pozrel čo sa tam udialo a zmenilo. Musím povedať, že niečo sa zmenilo k lepšiemu, niečo k horšiemu. Opustených a chátrajúcich budov je tam stále veľa a ľudí malo. Mnohé stavby si pomaly berie čas a hlavne okolitá vegetácia. Skutočne sa to začína podobať na černobyľskú Pripjať. Tá podoba naberá smutné rozmery.
V zdevastovaných, rozpadajúcich sa budovách nájdete naozaj všeličo. Od rozbitého nábytku, pohodených perín až po plyšové hračky.
Korytnica bola pýchou nášho kúpeľníctva. Vo výške 850 metrov nad morom, to boli najvyššie položené kúpele na Slovensku. Liečivé pramene objavili v 16. storočí lesní robotnici a kúpele tu boli vybudované v 19. storočí. Chýr o Korytnickej minerálnej vode sa šíril Európou. V roku 1873 bola ocenená zlatou medailou na svetovej výstave vo Viedni. V tomto období kúpele zažívajú svoj rozkvet. Začiatkom 20 storočia z Ružomberku do Korytnice začala premávať železnica. Ale aj tá je už len minulosťou. Dnes je na jej bývalom koľajisku vybudovaná cyklotrasa.
O kúpeľníctve v Korytnici v dnes môžeme už len snívať. Od roku 2003 sú zatvorene a neposkytujú žiadne služby. Minerálna voda tu aj naďalej tečie a môžete si jej nabrať koľko len chcete. Vďaka svojmu zloženiu dobre vplýva na žalúdok, pečeň, žlčník a na choroby látkovej výmeny. Pramene sú jednou z pozitívnych zmien. Boli nad nimi vybudované nové prístrešky.
