Mašhad je pre šítov to, čo je pre sunnitov Meka. Dve vetvy islamu, ktoré medzi sebou už storočia vedú vojnu. Rozdelila ich smrť proroka Mohameda. Šíti sú zástancovia následníkov proroka po pokrvnej línii, naopak sunniti neuznávajú priame následníctvo Mohamedových potomkov. S veľmi veľkou rezervou by sa to dalo prirovnať rozdielom medzi katolíkmi a evanjelikmi. Boj týchto dvoch skupín je bohužiaľ aj jednou z príčin vojny v Sýrii, kde momentálne vládne šítska menšina. Nevraživosť týchto dvoch skupín sa okrem Sýrii, prejavila priamo v Mašhade. Na tunajšiu mešitu bolo spáchaných viacero bombových útokov zo strany sunnitov, ktorých dôsledkom boli stovky nevinných obetí. Preto sa netreba čudovať, že pri vstupe do mešity prejdete kompletnou bezpečnostnou prehliadkou. Batožinu si musíte tiež uložiť v úschovni, hneď pri vstupe a bohužiaľ aj s fotoaparátom. Čo som neskôr pochopil, keď som videl ľudí oddávajúcich sa modlitbám. Nebolo by ich vhodné rušiť fotografovaním, tak ako by nebolo vhodné rušiť u nás fotografovaním pri omši. Ženy museli mať na sebe čador, čo naším babám spôsobilo nemalé problémy. Nielen pri jeho nosení, ale tiež pri orientácii medzi sebou. Ktorá z nich to vlastne je, kdeže na vôkol nich bolo tak isto poobliekaných stovky iných žien. Skratka čierne more. Muži síce nemuseli byť zahalení, ale aj tak bol veľký problém sa zorientovať v labyrinte mešity, ktorá má množstvo vchodov a východov. Nakoniec nám pomohol žetón od našich uschovaných topánok. Keď sme sa opýtali okoloidúcich, kde si ich môžeme vyzdvihnúť, chopil sa nás jeden zo zamestnancov blízkeho informačného centra a našu prehliadku sme ukončili aj s výkladom o histórii Mašhadu, mešity a vôbec. No a baby sa tiež v tej záplave čierneho nakoniec našli a na rozdiel od nás vyšli tým istým vchodom ako vošli.
Počas cesty sme spali vo viacerých B&B hoteloch a ubytovniach. Tu to bola síce len prerobená garáž, obložená perzskými kobercami, ale na mňa pôsobila veľmi prijemne a upokojujúco. Okrem nás tu bolo ubytovaných viac cestovateľov. Číňanka, ktorá putovala z Číny do Európy, Angličan na bicykli, ktorý sa rozhodol šliapať až do Mongolska a Holanďan, ktorý šiel do Indie, ale počas nasej cesty sa nám viac krát priplietol do cesty. Všetci sme sa spoznali na večeri, kde nás Vali pohostil tradičnými domácimi jedlami, ktoré sa podávali ako inak, na koberci.
Domáci pán Vali bol vášnivý turista, tak nás vytiahol na výlet do okolia. Nevedel som si dosť dobre zo začiatku predstaviť, ako budeme v tých horúčavách chodiť po kopcoch, ale nakoniec to stálo za to. Cieľ nášho výletu dedinka Kang sa nachádzala neďaleko Mašhadu, ale keďže bol piatok, čo je deň voľna v islamských krajinách, tak cesta trvala dlhšie. Z mesta sa hrnuli pikniku chtivé davy a snažili sa obsadiť každé voľne miestečko. V dedine Kang, kde sa náš sprievodca Vali aj narodil, nám poukazoval skutočne všetko, vrátane pozvania medzi meistnych na výborný bylinkový čaj. Asi sa nás snažil pripraviť na náročnejšiu časť dňa, presun cez horský hrebeň do susednej doliny. Koniec koncov to ale nebolo až také náročné, ako sa to na prvý pohľad zdalo. Za necelú hodinu sme vystúpili do sedla oddeľujúceho obe doliny. A tu na nás čakalo prekvapenie. Pri kochaní sa výhľadmi do okolitých dolín, zastali vedľa nás auta. Zaskočilo nás to, čakali sme čo sa bude diať. Z aut sa však ozvala veselá muzika a vyskákali z nich vysmiati a tancujúci ľudia. Podobne ako v Isfaháne pod mostom začali sa pred nami predvádzať, čo ale neubralo z výbornej atmosféry, ktorú vytvorili. Tak sme pripojili sa k ním.
Odmenou po túre nám bola Iránska špecialita - polievka abgusht. Jedlo ktoré pozostáva z varenej baraniny, zemiakov, cícera a paradajok. Najskôr sa zje polievka, teda tá vodička. Z toho čo vám ostane na dne misky si urobíte kašu a zjete ju s výbornym arabským chlebom.
