Našu cestu sme zahájili v Teheráne, kam sme prileteli z Viedne cez Istanbul. V metropole Iránu sme sa zdržali len na letisku. Po colnom vybavení, ktoré trvalo krátko a viac menej bolo formálne, sme sa vydali prenajatým mikrobusom na juh do mesta Isfahán. Počas cesty sme mali niekoľko zastávok. Prvou bolo mesto Qom. Hneď tu sme sa stretli s povestnou Iránskou pohostinnosťou. Na parkovisku, kde sme zastali, nás bez rozpakov pozvali miestni na raňajky. Táto pohostinnosť sa niesla celou našou cestou po Iráne. Kamkoľvek sme prišli tak nás zastavovali ľudia a chceli sa s nami buď rozprávať, alebo fotografovať. Vôbec to nezodpovedalo obrazu, ktorý o Iráne prezentujú naše média.
Ďalšou našou zástavkou bola oáza Kášan v ktorej môžete obdivovať zachovalé domy bohatých mešťanov a dobové kúpele. Pár kilometrov od mesta sa nachádzajú záhrady Fin, ktoré tu nechal vystavať šach Abbás. Jazierka, vodorysky a pretekajúce potôčiky robia z tohto vyprahnutého kusu zeme miesto, kde môžete príjemne oddychovať v tieni stromov, alebo odpočívať v miestnej reštaurácií po dobrom obede. Typická reštaurácia v Iráne totiž nemá stoly ani stoličky. Sedíte, alebo lepšie povedané polehávate na vyvýšenom pódiu pokrytom perzskými kobercami a vankúšikmi. Tak nie je problém si na chvíľu aj zdriemnuť.
Poslednou zastávkou pred Isfahánom bola historická horská dedinka z červenej hliny Abyaneh. V horúcich letných mesiacoch sa sem chodia ochladiť obyvatelia Teheránu. Tu sme sa prvý a naštastie aj posledný raz stretli s tým, aby nás obtažovali pouliční predavači. V Iráne to nie je až také bežné ako v iných, aj okolitých krajiných.
