Náš prvý väčší presun v Barme sme zažili a ku koncu musím priznať aj pretrpeli, bol z Baganu k jazeru Inle. Nie je to až tak ďaleko, ale Barmské cesty urobili svoje. Z rovinatej krajiny sme sa postupne dostali až do hôr a z rovných ciest sa stali serpentíny, kde sme sa sem tam vliekli slimačím tempom za nákladiakmi, ktoré nešlo dlhé kilometre predbehnúť. Predbiehanie ešte sťažovalo dosť nepochopiteľné pravidlo. Autá mali volant na pravej strane ako v Anglicku, ale jazdilo sa vpravo ako u nás. Takže šofér idúci za kamiónom, sediaci na strane krajnice, nemal šancu sa z poza neho sa vystrčiť a pozrieť si ako to vyzerá s autami idúcimi oproti nemu. Musel sa buď spoliehať na svojho spolujazdca, alebo pred ním idúceho vodiča či mu nezabliká. Netuším kedy zaviedli toto pravidlo, no veľmi dávno to asi nebolo, lebo všetky auta mali volant vpravo. Zrejme nejaký z vládnucich generálov si kúpil auto s volantom na "nesprávnej strane" a celá krajina sa musela prispôsobiť.
Cestou k jazeru Inle sme si urobili zástavku v horskom mestečku Kalaw. To, že je horské sme pocítili aj na teplote. Večer sme boli donútení vytiahnuť aj svetre, ktoré sme mali pripravené na presun do zimnej Viedne pri našom návrate. Kalaw je zástavkou mnohých turistov, pre jeho neopakovateľnú atmosféru. Na miestnych trhoch sa môžete len tak potulovať medzi množstvom stánkov z rozmanitou ponukou potravín ale aj oblečenia. Alebo ísť na túru do okolitých horských dedín, kde kedysi prosperujúce ópiové plantáže nahradili ryžové polia. Domáci vám o tom porozprávajú veľa zaujímavých historiek. V samotnom meste sa okrem trhu ponúka toho tiež hodne. Okrem pagody a budhistickej školy, tu nájdete aj katolícky či anglikánsky kostol, ba dokonca aj mešitu. Je to tým, že mestečko počas horúcich letných mesiacov poskytovalo príjemné ochladenie, ktoré sem lákalo mnoho ľudí, hlavne v koloniálnych časoch, keď Barma bola pod kráľovskou korunou Veľkej Británie. Z Kalaw sme ďalej pokračovali vlakom, čo samo o sebe bolo zážitkom. Tých 60 kilometrov do stanice Shwenyaung mu trvalo zhruba tri hodiny. Nám to ale neprišlo vôbec dlho. Spoza otvorených okien vagóna bolo čo obdivovať na okolitej krajine. A na dôvažok to sem tam pripomínalo jazdu na horskej dráhe, hlavne vtedy, keď sa celý vlak rozkmital na nie najrovnejších koľajniciach, alebo sa rútil dolu kopcom.
Celkovo sme prešli po Barme okolo 1200 kilometrov, čo nie je nejak veľa, ale aj napriek tomu sme videli popri cestách množstvo zaujímavých vecí. Výrobcov alkoholu z palmového cukru, kde už samotná pálenica nevzbudzovala dôveru, a keď nám dali ochutnať ich destiláty, tak sme si mysleli, že už toho veľa neuvidíme. Ale videli sme toho ešte hodne z tejto nádhernej krajiny. Či to boli výrobcovia bambusových stien na domy, či ručne robeného papieru, z ktorého ďalej robili dáždniky alebo lampióny. Alebo rybári, ku ktorým nás prilákali hlavne naše čuchové organy. Svoje úlovky spracovávali neďaleko cesty kde ich aj sušili a ponúkali v priľahlých stánkoch.
Po Barme sme cestovali, až na pár výnimiek, prenajatým mikrobusom. Vzhľadom na náš počet, osem ľudí a ceny za tieto služby, to vyšlo vcelku lacno. Verejný dopravný systém v Barme nie je ani tak zďaleka rozvinutý a prístupný cestovateľom, ako v Indii či Thajsku. Miestna vláda vás pustí len do miest, ktoré uzná za vhodné a do ostatných častí krajiny vám sťaží prístup. Súkromné vozidlá totiž musia mať na prepravu turistov špeciálnu licenciu a na prvý pohľad sa odlišujú modrou ŠPZ-kou. Ostatné vás nemôžu zobrať.
Pozrite si:
1. časť - Juhovýchodná Ázia - Mandalay (Barma)
2. časť - Juhovýchodná Ázia - Bagan (Barma)
