Jedným z nich je aj stredisko Buscat, ktoré je od mesta vzdialené asi 50 kilometrov. Leží v nadmorskej výške cez 1600 metrov nad morom, takže o sneh tam nebola núdza. Hore vedie kľukatá cesta prechádzajúca cez malebné rumunské dedinky.
Stredisko ako každé čo poznám v Rumunsku, je len s jedným vlekom. Z vrcholu dolu vedú tri zjazdové trate. Modrá, červená a čierna. Najviac okupovaná bola práve modrá. Mali sme tu pocit, že práve tu sa miestni učia lyžovať. Zjazdovka bola prakticky neprejazdná, lebo každú chvíľu nám niekto vošiel do cesty, alebo iným spôsobom nás ohrozoval. Na červenej už to nebolo také plné a miestny, hlavne mladí, si tu dokazovali svoju odvahu. Bezhlavo sa púšťali svahom rovno dolu. To dopadlo niekedy nie práve najlepšie. Čierna, ako keby bola zakliata. Odvážili sa tam ísť hádam len traja. A na nás pozerali ako na samovrahov, keď sme si to namierili rovno tam. Zjazdovka ide popod lanovku rovno dolu. Keďže kopec nie je až taký dlhý, tak za pár minút sme zišli. A rovno sme sa mohli postaviť do dlhého radu. Ráno to nebolo až také zlé, ale s pribúdajúcim časom pribúdali aj ľudia a rad narastal. Systém lístkov, aj v iných strediskách kde som bol, funguje na bodovom princípe. Takže si vlastne kupujete počet jázd. Rumuni to využívali a kupovali si doslovne po jednej jazde. Asi preto aby neškodovali, keby sa im nadaj bože niečo počas lyžovania stalo.
Stredisko na naše pomery je menej ako priemerné, ale na druhej strane to vyvážili nádherné výhľady na okolitú krajinu. Stačilo len tam hore vyjsť, posadiť sa pred chatu, kúpiť si pivo a kochať sa.
