Ak by sa robil rebríček najkrajších balkánskych riek tak Una by sa určite umiestnila na najvyšších priečkach.
Možnosti ako sa dostáť k rieke je viac. My sme zvolili odbočku pri dedine Orašac, ktorá ide priamo do národného parku Una. Keďže sme nemali zajednaný kemp, tak sme pozerali po okolitých samotách, kde by sa dalo prespať. Cestou sme si ich vyhliadli viac a pokračovali sme len preto, aby sme zistili kam sa až dostaneme. Zastavila nás závora národného parku. Tam nám oznámili, že splavovať rieku je možné len s miestnym skiperom. Keďže sme ho nemali a bolo aj dosť neskoro popoludní tak sme sa vrátili späť k jednej z vyhliadnutých samôt. Tu sme prespali na záhrade, ktorú nám majiteľ za malú úhradu poskytol. Tiež nám zohnal aj skipera, veľmi príjemného chlapca, ktorý sa okrem raftingu venoval aj potápaniu v rieke Une. Cestou dolu riekou nás zahŕňal rôznymi historkami, pri ktorých sa nám stavali vlasy na hlave a mali sme husiu kozu. Najdesivejšia bola o utopenom Nemcovi. Rieka má množstvo podzemných sifónov a jaskýň na dne a brehoch, ktoré nie je vôbec vidieť. Dotyčný vypadol z raftu a stiahlo ho do jednej z podvodných jaskýň. Našli ho až po siedmich dňoch, úplne dolámaného. Vraj ani jednu kosť nemal celú. Pravé náš skiper ho vyťahoval z tej jaskyne. Aj o tom je rafting, preto ho netreba podceňovať.
Náš splav sme začali pod Štrbačkim bukom. Z vrcholu kopca, kam sme vyšľapali sa nám naskytol majestátny pohlaď. Voda sa rútila do hĺbky 17 metrov a vytvárala úžasné divadlo. Nešli sme od tej nádhery odtrhnúť oči a započúvaní do hukotu vody by sme tam zotrvali aj cele hodiny. Niektorí s našej posádky našli odvahu a kus tohto vodopádu splavili. My ostaní sme k nim do raftu dole naskákali a pokračovali dolu vodou. Rieka mala zmiešaný charakter. Preje a vodné skoky boli poprekladané dlhými zátočinami. Takže sme chvíľu makali a potom sa kochali okolitou prírodou. Najviac fascinujúcou bola ale samotná voda. Smaragdová farba pri pohľade na hladinu a úplne priehľadná pri pohľade dole na dno. Tam sa preháňali húfy rýb. Splav sme ukončili nad mestom Lohovo. Práve kúsok nad našim dojazdom bola inkriminovaná jaskyňa, kde sa spomínaný nemec utopil. Tento úsek sa pritom vôbec nezdal nebezpečný.
Náš skiper okrem toho, že nás úspešne doviedol do cieľa nám zohnal aj ubytovanie. Spali sme v parku pri rieke, ktorý je neďaleko od centra mesta Biháč. Mesto leží v Chorvátsko-moslimskej federácii a jeho história siaha až do rímskej ríše. Mesto malo pohnutú históriu a striedavo patrilo do Bosny a Hercegoviny, alebo do Chorvátska. Dokonca cez druhu svetovú vojnu bolo na čas sídlom Titových partizánov. Väčšinu obyvateľov tvoria Bosniaci, teda moslimovia. Mestu tak dominujú mešity a minarety. V jednej z nich sme strávili skoro dve hodiny pri družnom rozhovore s imámom. Začali sme pri rozdieloch viery a náš rozhovor nečakane skončil pri tom, či je lepší KISS alebo AC/DC a rozobrali svetovú heavy metalovú scénu. Dokonca sa pochválil, že bol na viacerých metalových koncertoch. Aj duchovní sú nakoniec len ľudia.
Pozrite si:
