Rožky

Ľúbim suché rožky. Keď som bola malá, vždy som ich tak jedla, ešte v supermarkete, skôr ako ich mama zaplatila (potom ich samozrejme dodatočne nahlásila). Stihla som ich zjesť hneď niekoľko, kým sme prišli k pokladni. Dnes už taká rýchla nie som a aj rožky vystriedal celozrnný chlebík. No aj tak po nich občas zatúžim...len tak, bez ničoho...Mám staré gate, kraťase (slovo gate sa k ním náramne hodí). Majú krásnu, neidentifikovateľnú farbu, niečo medzi modrou, fialovou, pieskovou a hnedou. Pôvodne boli silno modré. Sú zo skvelého materiálu, akejsi teplákoviny. Veľmi príjemne. Aj tá farba je super. Mama mi na ne robí nepretržité nálety. Snaží sa ich zničiť, vyhodiť. „Ako tak môžeš chodiť?“ Pripomína mi to dobu, keď som mala asi 6 a vlastnila som skvelé tenisky, prvé čo sa mi páčili. No zlomila sa im podrážka, nepamätám si presne ako sa to stalo, výsledok bol taký, že v nej mali veľkú dieru. Tajne som ich schovávala v izbe pod posteľou asi dva roky, pričom mame som vravela, že som ich dala ocovi vyhodiť. Nakoniec ma odhalila a skôr než som mala šancu protestovať ich vyhodila.Kamarátka mi vraví, že jem fádne. Zaľúbila som sa totiž do istého pečiva (tento krát celozrnného) a vždy, keď mám príležitosť, neodolám mu. Teším sa ešte skôr než si ho kúpim. Keď vo mne skrsne myšlienka, že si ho kúpim, náhle mám ohromnú radosť, predstavujem si známu chuť, ktorú o chvíľu budem cítiť a už sa nemôžem dočkať. Tento krásny stereotyp ma napĺňa omnoho väčšou radosťou, než keby som si dala pre zmenu niečo nové, nepoznané, čo by ma možno sklamalo. Preto ma neodradia ani kamarátkine poznámky, či rady. Môj mozog totiž pri hlade kričí meno môjho obľúbeného keksíka(a nie : daj si niečo nové). Moja škála chutí sa však rozširuje. Ak sa raz odhodlám skúsiť niečo nové, a to ma nesklame, ľahko sa stanem addicted a v príslušnej situácii bude môj mozog(alebo teda zmysly) kričať možno práve po tejto chuti.Pred nedávnom ma jedna učiteľka a hrozne skvelá osôbka (2v1) úplne odrovnala celkom milou vecou. V piatok poobede som ju totiž videla do školy prichádzať s pirôžkom. Podivila som sa, lebo pirohy, pokiaľ viem, predávajú len na Obchodnej a trepať sa takto na obed cez celé mesto by jej zabralo asi hodinu. Spýtala som sa na to. Bol z obchodnej. Prečo ho teda nezjedla tam? (predsa len, ja by som nevydržala čakať tak dlho a aj pirôžtek by asi vychladol). Ale ona krásne odvetila, že jesť pirohy na ulici predsa nie je ono.