Ako dostať otecka do polepšovne

Okrem toho bol môj ocino športovec telom aj duchom.Športovec s medailami v starej šiltovke, s ktorou behával ako reprezentant gymnázia a s osemnástimi dosiaľ neprekonanými rekordmi v skoku o žrdi, vrhu guľou, hode oštepom... atď. Keď sme boli malé, ocino nás nútil chodiť do športového klubu a dlhé minúty hypnotizovať čestnú listinu športovcov, na ktorej svietilo aj jeho meno. A tak ma naučil, ako chutí úspech...a ako bolí pád. Atletika bola jeho osudom. Aj s maminou sa stretli po prvýkrát na ľahkoatletických pretekoch. Očaril ju skokom do diaľky, zelenou teplákovou súpravou z Tuzexu a originálnym pozvaním na túru do Vysokých Tatier. Pri šálke horúceho grogu, blkotajúcom ohni v opustenom drevenom zrube (teda aspoň ja si to takto nejako predstavujem) sa mamina, milovníčka Celine Dion a romantických filmov, zaľúbila do dobrodruha z povolania a vášnivého bežkára ....nášho ocina.A ako to už vo všetkých správnych rozprávkach a reality show chodí, nasledovala svadba. Keď počas nasledujúcich rokov zaznamenali v lokalite ich sídliska extrémne vysoký nárast počtu bocianov, do rodiny pribudli dve úžasné dcéry.Ocino ma naučil veľa vecí. Naučil ma, ako byť odvážna, nikdy sa nebáť a ísť si rovnou cestou (bez mŕtvol) za svojím cieľom. Stačí húževnato.Aby v nás so sestrou vypestoval zdravú súťaživosť, vymýšľal rôzne súťaže, majstrovstvá, olympiády a spartakiády typu... kto preskočí za minútu aspoň stokrát cez švihadlo, kto urobí viac brušákov, či predvedie pútavejšiu gymnastickú zostavu na našom spálňovom matraci. Fantázii sa medze nekládli. Namerané hodnoty sa archivovali pre budúce generácie a účasť bola povinná pre všetkých členov našej famílie. Chúďa mamina.A tak sme všetci skákali a cvičili o dušu spasenú, až kým susedom neopadala zo stropu všetka omietka. Po sťažnostiach na Mestskom úrade ocino objavil nový spôsob trávenia víkendov. Turistiku.Nabalili sme si ruksaky sladkosťami, rožkami so salámou a sirupovou vodou a hor sa do hôr. Preliezli sme Vysoké Tatry. Bivakovali v Slovenskom raji. Napchávali sme sa horalkami na Kráľovej holi. Zbierali čučoriedky na Čertovici. Stratili sa niekde na Babe. Nachodili desiatky kilometrov po korzických plážach, keď normálni ľudia chytali bronz pri vode. Zdolávali všetky možné (aj nemožné zdôrazňujem) ocinove skratky typu... pred 25 rokmi tu presne na tomto mieste stála taká košatá lipa....alebo to bolo trochu ďalej...Samozrejme, že jeho skratkami sme prišli domov celí doškriabaní a o 2 hodiny neskôr ako po normálnej trase, pretože sme sa museli predierať hustým tŕním, či brodiť sa ľadovou horskou bystrinou, poprípade potykať si s divou líškou alebo zúrivým jeleňom. Cesta autom bola tiež nezabudnuteľné dobrodružstvo, ktoré som si mohla vychutnávať all exclusive na zadnom sedadle nadopovaná kinedrillom a cmúľajúca lepkavé betónovotvrdé mentolové cukríky ako pomoc pri žalúdočných nevoľnostiach (pozornosť od starkej na moje šieste narodeniny – jej vlastná výroba). Počas jazdy autom sa v ocinovi prebúdzal jeho vekmi uspatý a civilizáciou zlenivený „stopovací čuch“ pravekého lovca a odmietal vymoženosti typu cestovná mapa, či navigačný systém. Aj vtedy nás uchvacoval svojou neukojiteľnou záľubou v skratkách. Ak sme išli na dovolenku, obyčajne sme využívali opustené postranné poľné cesty (teda skratky, že oci) a stratili sa v nejakej dedinke pánbohu za chrbtom. Poprípade sme si urobili poznávací okruh po celom meste a poznávali a poznávali, až kým sme niekde vo Viedni neprišli na ten istý kruhový objazd štyrikrát. Pre lepšiu orientáciu v tomto meste...že oci.Ocino ma naučil byť ctižiadostivou, neuspokojiť sa s malými víťazstvami, siahať vždy po najvyšších métach a nebáť sa dotknúť hviezd. Ako názorný príklad slúži- vážení čitatelia môjho blogu- nasledujúca príhoda z výletu v Tatrách. Z toho výletu si pamätám len obrovskú mláku, fakt výstavný kus, úplne dokonalú mláku na preskakovanie. Potom ešte ocinove skandovanie, aby som ju preskočila, môj rozbeh a neslávny zle prerátaný skok...do neznáma. Skončila som uprostred nej, dostala pár po zadku od maminy, ktorá nemala až také pochopenie pre naše dobrodružné duše a po zvyšok dňa mi do rytmu mojich krokov v botaskách veselo čľapotala voda z tatranskej mláky. No aká som bola na seba hrdá! Z botasiek som neskôr vyrástla, pretože môj palec na ľavej nohe sa nejako záhadne a neproporcionálne zväčšil oproti mojim nohám, ale tá ctižiadostivosť mi zostala.Možno aj preto som bola na základnej vždy za šprtku. Za šprtku, ktorá pri otázke pani učiteľky, kto chce odpovedať, vždy zúrivo mamonachtivo vystrelila svoju pravú ruku s výkrikom ...já, jááá..já...ja chcem dostať ďalšiu jednotku. Táto nálepka sa zo mňa nezašúchala ani počas strednej. Miesto poskakovania na divokej párty, som radšej uprednostňovala kultivovanejšie posedenia s kamošmi (budúcimi nádejami dnešnej žurnalistiky, mierovými pracovníkmi v Ugande, či budúcimi konkurentmi uja Fica a uja Dzurindu)v čajovni. Viedli sme debaty o nesmrteľnosti chrústov, politickej situácii v Izraeli, o tom, či Kristína opäť začala chodiť s Tiborom z Béčka....A tá ctižiadostivosť vo mne stále zostávala. Chcela som byť bohatá, úspešná, slávna...a...Pomaly na tom začínam pracovať. Miesto mojej lokality sa bude od septembra nachádzať v Brne.Ocino z nás so sestrou vychoval zdravé a silné čučoriedky, žiadne krehotinky, čo odfúkne prvý hurikán Steve do Ameriky. Naučil nás bojovať za svoje sny, nevzdávať sa pri prvých prekážkach a uvedomiť si, že keď skutočne niečo chceme, celé nebesá sa spoja, aby nám pomohli. (Akože vážení, kam sa hrabe Coelho so svojím Alchymistom?!:-))Teraz som už veľká. Viem, že ocino nedokáže všetko. Ale aj tak...Vďaka oci.......za to VŠETKO.Blížiaca sa nedeľa je Dňom otcov. Existuje niekoľko verzií o tom, kde a kto po prvý raz slávil tento sviatok. Jedna z nich hovorí, že to bolo v roku 1910 v Spokane, v štáte Washington v USA. Iniciátorkou myšlienky bola Sonora Smart Doddová, ktorú vychoval po matkinej smrti sám otec - Henry Jackson Smart. Bol veteránom občianskej vojny a po smrti svojej mladej ženy sám vychoval šesť detí. Nahradil im lásku oboch rodičov a bol príkladom obetavosti a starostlivosti. Tento muž sa narodil práve v júni a preto sa jeho dcéra rozhodla mu zasvätiť prvý Deň otcov. V tento deň sa konala zvláštna omša, ktorá bola venovaná otcom.Od tých čias sa tretia júnová nedeľa slávila ako Deň otcov v štáte Washington a neskôr aj v ďalších štátoch USA. V roku 1924 prezident Calvin Coodlidge vyhlásil tretiu júnovú nedeľu za Deň otcov s cieľom upevniť vzťahy medzi otcami a deťmi a vplývať na otcov, aby si pripomínali svoje povinnosti.