Rodinka Úžasných

Voľba nepadla na tatka, ani dve Úžasné dcéry, ale na ich robotnú a usilovnú mamku, ktorá sa vydala na skusy do ďalekého daždivého severákom bičovaného Anglicka. Nepátrala po podpise Davida Beckhama, nebola pozvaná na svadbu princa Charlesa s Camillou, dokonca sa ani neinšpirovala Harrym Potterom, aby strávila príjemný last minute preháňaním sa po Anglicku na lietajúcej metle. Jej poslanie bolo menej tajomné, o kúsoček pragmatickejšie, za palec menej dôležitejšie pre budúcnosť ľudstva, no pre rodinku Úžasných siganlizovalo veľkú preveľkú zmenu ich doterajšieho lifestylu. Je to síce tajné a ak vám to poviem, potom by som vás musela zabiť...A tu našej rozprávočke zvoní zvonec a nastupuje pravá necenzurovaná reality show. Preto sa nasledujúce čítanie neodporúča ľuďom s vysokým krvným tlakom, s chýbajúcim zmyslom pre humor a pre rodičov so starším ako 16-ročným potomkom.Pred rokom som bola typická tinedžerka. Mala som červené lakované nechty a preto som nikdy nemohla umývať riad, utierať podlahu, prať v rukách tričká a blúzočky, ktorých som mala na tony. „Však už nežijeme v stredoveku, to nie je ako za vašich zlatých starých čias, keď ste sa museli už v osemnástich vydávať!”zvykla som prevracať očami a mykať plecom, keď mi mamina dohovárala, že v mojom veku by sa už patrilo, ako tak prispieť rukou k spoločnému dielu a konečne začať doma aspoň niečo robiť. Čokoľvek, len nech sa už toľko neflákam s partiou po sídlisku. Jej jemne mienené ponuky, aby som sa naučila variť, piecť, či aspoň vyšívať a štrikovať preboha, som s vytrvalosťou buldoga a s taktikou diplomata hádam už aj 526354krát rovnako nemilosrdne odmietala. Vyhovárala som sa na kopu úloh, únavu z učenia na množstvo písomiek, ktoré nám tí nechutní profáci naváľali, na školu atď...Hádam to poznáte, hlava plná chalanov a diskoték. Mávala som modré očné tiene namaľavané až do nebies- respektíve až po obočie, ktoré som si pravidelne a starostlivo vytrhávala a potom pracne znovu nakreslila-a nosievala som elastické obtiahnuté tričká s krikľavými nápismi. Byť Úžasne sexy znamenalo tvrdú drinu a na ostatné mi bohužiaľ čas už nezvýšil. Práve v tomto kritickom veku, keď sa vám nechce doma ani prstom pohnúť a na rodinu zvysoka “dlabete”, moja mamina zvýšila dovtedy vraj na Slovensku už klesajúce percento nezamestnanosti. Tak bola vo veku 45 rokov pasovaná a odekorovaná honosným rytierskym rádom tretej triedy a stala sa oficiálne našou hlavnou upratovačkou, práčkou a kuchárkou v jednom. Veľmi pohodlné....pre nás. Dovtedy to s našou pomocou v domácnosti tiež nebola ktovieaká sláva, doma sme sa nešli ktovieako z roboty pretrhnúť, horkoťažko niekto z nás troch lenivcov (tatino, ja, sestra) vyniesol smeti, či aspoň zašiel ráno do miestnej samoobsluhy na teplé rožky. My sme to brali ako úplnú číročistú samozrejmosť, že povedzme prídeme večer domov zo školy, či z práce a na stole nás bude čakať kompletná večera, na stoličke ožehlené veci, na nábytku ani smietka prachu a chladnička bude plná fajnučkého jedla vybratého s delikátnym vkusom pravého nefalšovaného gurmána. Samozrejme, že mamka si musela pamätať, kto z nás má aké jedlo najradšej, musela vedieť, že ja neznášam paradajkovú polievku, no mám rada jahodové jogurty s 0,5 percentom tuku, že ocino má najradšej vyžehlené nohavice s pukmi ostrými ako britvy a že Livka musí mať akútne ráno na stole položenú ešte teplučkú makovú buchtičku. Lebo len my tvrdo pracujúco-študujúci sme mali právo byť obsluhovaní, mamku, ktorá bola celý čas doma, bolo treba niečím zmysluplným zamestnať. Keď sa nám peniažky rozkotúľali a mamina odmietla účasť v Morzeovcoch, aby sa stala hrdou majteľkou dvoch miliónov ako za a)Versače, za b)Modela a za c) Ráš, jedného krásneho slnečného rána si zbalila veľký cestovný kufor kúpený v akcii v Tescu a vyrazila tatata do Great Britain. Samozrejme, kým Nás svoje dve úbohé “kuriatka” sirôtky opustila, nezabudla nás výstražne upozorniť, aby sme nevybuchli, nepodpálili byt, nevytopili susedovcov, aby sme sa nezabuchli na WC (a preto sa nečudujte, keď u nás nájdete na záchodovej mise šraubovák), keď budeme samé doma, lebo potom by sme tam mohli uväznené zomrieť od hladu, aby sme nespadli zo stoličky???a ,aby sme nestrkali prsty do elektrickej zástrčky. Keď sa nakoniec definitívne a s platnosťou okamžite zabuchli za maminou dvere nášho bytu (musím to písať tak dramaticky, pamätajte na gradáciu deja, ktorá stupňuje vzrušenie) nastala hotová a bohapustá Sodoma Gomora v spojení s absolútnou anarchiou. Na večeru sme si dali so sestrou nanukovú tortu a ja som četovala ako divá....Potom prišiel druhý deň a s ním aj hádka, kto umyje riad, kto navarí, operie, vyberie peniaze (tak nie preháňam) o toto sme sa nehádali. Veľa vody dole Hronom pretieklo, kým sme sa naučili samostatne hospodáriť, neminúť všetky peniaze na zmrzku a malé nugátové čokoládky, ktoré milujem, udržiavať doma abysanepovedalo poriadok tzv. hodiť všetky porozhadzované veci, prázdne kelímky od jogurtov, šupky z pomaranča, špinavé poháre a čojaviemčoešte za skriňu, posteľ, prípadne do kúta tak tajne a nenápadne, aby si návšteva nič nevšimla. Časom som toto umenie doviedla do skutočnej bravúrnosti (dávam aj špeciálne výcvikové kurzy na čísle 09XXXXXXXX) príďte sa presvedčiť, doteraz napríklad teplomer zo zásady hľadám pod gaučom v obyvačke. Susedia, mamine exkolegyne z práce, tí všetci nás chválili, akí sme šikovní, že to zvládame na jednotku a my sme pritom v kuchyni jedli obschnuté kúsky pizze, poprípade niekto z nás troch nešťasníkov vyhrabal z mrazničky poslednú parenú buchu našej najzlatšej maminky a jedol ju v extáznej agónii. Aký to bol šťastlivec. Doma to bola džungľa, kde prežije najodolnejší voči špine, ten, kto nepotrebuje pre slušný život nevyhnutne teplé jedlo, čisté ponožky a vyžehlené košele. Teda boj o holý život. Raz som omylom (fakt nie naschval) pri praní hodila do práčky medzi biele spodné prádlo čiernu ponožku..sypem si popol na hlavu, jem len 2krát denne, do konca života už zo seba nezmyjem ten pocit viny..ách a biela už bielou nebola. Doma sme boli všetci ustavične nevrlí, nahnevaní na celý svet, že napríklad práve JA namiesto, aby som išla s babami na diskotéku, musím zavárať 10kg sliviek, ktoré kúpil tatino v Lidl. Chudáka tatina chytila kríza päťdesiatky už v štyridsaťpäťke a začal sa zdravo racionálne stravovať. Doma sme nemohli jesť mlieko a jogurty, pretože to je mŕtvy a tým pádom aj prudko jedovato-škodlivý vápnik, mäso a chlieb. Jediné potraviny, čo mali zelenú a smeli sa kupovať boli len ovocie a zelenina. Aj to skonzumované v surovom stave, lebo varené veci sú hotový zabiják, to si rovno môžete kúpiť hrob a šaty do truhly, ak sa takto nezdravo, až hanba, stravujete. A tak sme boli doma permanentne hladní, no chladnička bola plná jabĺk, hrozna, nektariniek, broskýň a paradajok, že to u nás vyzeralo ako v zelovoci. Občas chodila na kontrolné návštevy aj babka, čo sa mamine veľmi nepáčilo, lebo sa bála, že starká, ktorá sa síce tvári akoby mala osemnásť, môže vo svojom vysokom veku dostať infarkt pri takej záťaži na nervy, ktorá ju permanentne čakala u nás. Vraj nie je zvyknutá na také konflikné prostredie. Starká jediná neverila, že to zvládneme sami a ona jediná mala pravdu. Bola majsterka v predpovedaní katastrof všeho druhu a chuti, dokonca ani naša pesimistka z povolania mamina jej v tomto remesle nemohla konkurovať. Starká nám vždy navarila za tri litre kyslej fazuľovej polievky a vypražila rezne. Kvôli odlišným stravovacím návykom vypukla tichá, no studená vojna : tatino kontra starká. Ocino začal na protest držať hladovku, no, keď starká napiekla svoje povestné čirokoďaleko známe slivkové buchty, jeho osud revolucionára bol nadobro spečatený. Ešte mám v živej pamäti, ako som raz chcela ísť s mojím chalanom na kofolu do mesta, ale starká ma pustila iba do ôsmej a s víťazoslavnym výrazom mi strčila do ruky 25 Sk, nech to vraj roztočím..s ľútosťou musím skonštatovať, že starká žila ešte v roku 2004 v časoch hlbokého temného socializmu. Ubehol rok a ja už môžem povedať: „Mami, vráť sa domov. Som už veľká. Viem piecť, variť, prať, nakupovať v akciách, už viem, že napríklad ryžu majú v miestnej samoobsluhe za 25 Sk a v hypermarkete predávajú tú istú značku za 15 Sk. Vráť sa, lebo mi chýbaš, nie ako hlavná pracovná sila vo forme pani upratovačky a kuchárky,ale len tak jednoducho........ako vie chýbať len mama .”