Bol mrazivý január r. 1959. Mama odišla večer do nočnej smeny a my s otcom sme sa pomaly ukladali k spánku. Príjemné teplo do našej izby sálalo z malej hranatej pece, ktorú sme volali Peterka. Vzal so si do postele učebnicu, že si preopakujem učivo na druhý deň, ale bolo to zbytočné. Otec naposledy naložil uhlie a takmer úplne privrel „luft“, aby palivo horelo pomaly.
Že otec vypína svetlo a líha si do postele vedľa mňa, to bol posledný obraz ktorý som si zapamätal. Brat spal pri okne na váľande. Prebudil som sa až na to, že dýcham akýsi pichľavý vzduch, videl som všetko žlté a počujem mamin hlas, ktorý neustále vyslovoval moje meno. Postupne som sa preberal z divného bezvedomia a uvedomoval si svet okolo.
Začínal som si vybavovať posledné obrazy pred spánkom a dávať ich do súvisu s novými tvárami okolo seba. Bol tu lekár, sestrička, vodič sanitky, banský záchranár, mama a brat. Ten preto, že spal pri okne, dopadol ešte celkom dobre, pretože sme sa všetci priotrávili „kysličníkom uhoľnatým“. Bolo mi to detsky pochopiteľné, lebo ten plyn sa tak volal preto, lebo sa „zjavil „z uhlia v našej peci.
Najhoršie sa preberal k životu otec a mama bola celá zúfalá, hoci na počiatku to bolo ešte horšie, kým neoživili aj mňa. Neuvedomoval som si čas,iba podľa brieždenia mohlo byť tak šesť hodín. Všetci sme dostali akési štipľavé injekcie, lekár povypisoval recepty a nechali nám aj nejaké lieky. Všade sa naplno vetralo a zima bola aj pod perinou. Keď všetci odišli, mama si sadla ku posteli a začala rozprávať.
Okolo druhej v noci, som skončila robotu na prvom lise a začala strihať držiaky na kanistre, keď sa lis začal pridierať s novým plechom. Ten plech bol jediný prvý a hrubší pás z celého päťstokusového zásobníka. Majster smeny povedal , aby išla teda lisovať nálievky. Asi desať kusov za sebou sa pretrhávali a tak bolo treba prestaviť zdvih. Stále som však mala pocit, že sa niečo deje. Nevedela som čo, ale cítila som to v hrudi. Majster to na mne doslova videl a pretože aj robota nešla „od ruky“, pustil ma z práce domov.
Za pár minút som bola pri bráne a prvý atobusový spoj, ktorý obyčajne chodieval skôr, prišiel presne. Neviem vám povedať, ako rýchlo som prišla domov. Z diaľky ma do behu „postrčil“ hrozivo čierny dym z nášho komína. Všetko som pootvárala a vo dverách akoby sa cezo mňa prevalila nesmierne dlhá ľadová vlna. Nie nebol to vzduch. Ja viem. Viem. Nikdy som ju nevidela, ale určite to bola smrť. Povedala so slzami v očiach moja milovaná mama...
