Pozastavujeme sa často nad tým, čo všetko dokážu deti vymyslieť pri svojich hrách a nevdojak to porovnávame s vlastným detstvom. Bol som v skupine rovestníkov môjho brata, také „malé pivo“ a tým, že sa musel o mňa starať, nevdojak bol trochu obmedzovaný. Napriek tomu ma „vláčil“ všade kde to bolo únosné, ale bohužiaľ aj nebezpečné.
Praniarsky rybník a jeho hrádza, boli naším dominantným miestom na rôzne hry a súťaže. Viacnásobné rybárske preteky boli veľmi obľúbené. Rýb bol v jazere dostatok, takže úlovky boli zaujímavé. Keď desať „súťažiacich stálo v rozostupe na hrádzi, motal som sa za nimi a bavil po svojom. Najčastejšie som krútil na palici pripevnené lietadielko s rapkáčikom.
Keď „nahadzoval“ návnadu Mišo, stalo sa, čo sa stať nemalo. Po zasvišťaní vlasca s háčikom a návnadou sa tento zapichol za nechet prsta na mojej ľavej zdvihnutej ruke. Všetci čakali, kam až zaletí plaváčik, ale zaznel iba môj srdcervúci rev. Zlé tušenie neklamalo. Háčik bol hlboko v prste za nechtom zhora zaborený až po zahnutú časť
Najviac sa preľakol brat a samozrejme Mišo. Preteky skončili a ja na ich pleciach som cválal kilometer do dediny. Odtiaľ ešte osemsto metrov ku pošte. Medzi balíkmi ma v priebehu pár desiatok minút dopravili na vrátnicu závodu, kde pracovala mama. Po prvom šoku ma zverila do rúk závodného ošetrovateľa. Tajne som dúfal že tento „lekár“ mi to bezbolestne vyoperuje.
Lenže na moje prekvapenie, operácia bola bez anestetika. Posadil ma na stoličku, dezinfikoval ranu, sadol si na moje kolená a ruku mi zacvikol do ľavého podpažia. Potom v priebehu pár sekúnd „vyoperoval“ háčik z rany. Môj rev museli počuť aj kilometer ďaleko. Keď dezinfikoval a zaväzoval prst, mama ma už bozkávala a držala v náručí. Už bolo dobre. Už nič nebolelo, hoci to nebola pravda.
Domov nás odviezlo nákladné auto z otcovej práce, ktoré vozilo rudu do úpravne. Všetci sme boli radi, že sa háčik nezasekol do niektorej inej partie môjho tela. Najviac sa trápil Mišo a už cestou mi pošepol, že vymyslí niečo na pobavenie. Vôbec som netušil, čo to bude zas za somarina.
Všetci bratovi kamaráti mali vzduchovky a preteky v presnosti streľby boli veľmi obĺúbené. No a náš milý Mišo, vymyslel živý terč. Zorganizoval preteky na porovnanie razancie vzduchoviek. Obliekol si troje nohavíc, dlhý zimný kabát, na hlavu si dal ušianku a jeho krk chánila plechová rúra z konzervy. Postavila sa na vzdialenosť 50 metrov chrbtom ku nám a z „poplašníkom“ v ruke riadil streľbu. Po jeho prvom výstrele, strieľalo postupne päť vzduchoviek. Po jednej minúte vystrelil dvakrát a prišiel oznámiť výsledok.
Niektoré broky ku nemu ani nedoleteli a tak skrátil vzdialenosť o desať metrov. Súťaž skončila po tejto sérii. Pretože jedna zo vzduchoviek bola výnimočne výkonná. Preteky skončili bez zranení a Mišo nám dostatočne obrazne odkomentoval všetky rozdiely. Dnes, keď s odstupom času spomínam na svoje detstvo, vnímam tisícky nástrah číhajúce na zdravie detí. Niekedy je potrebný doslova zbor strážnych anjelov.
