tí „pobožnejší“ spolužiaci mi dali najavo, že sa do ich diakonskej brandže veľmi nehodím. Napriek tomu som v týchto službách zotrval asi trikrát. Ako malý chlapec, som mal pred oltárom zvláštny pocit, že sa na mňa neustále tým svätým okom pozerá Boh a nazerá mi až do duše.
Nemal som strach. V tej duši bola iba pokora a láska, iba snaha konať dobro a dosiahnuť v živote čo najkrajšie méty. Môj pohľad na kňazov sa radikálne zmenil, keď sme ako štvrtáci čakali nášho farára, kým príde na hodinu náboženstva. Keďže už pol hodiny meškal, odbehli sme asi 500 metrov na námestie, pozrieť sa na cirkus, ktorý tam práve staval šapitó.
Po niekoľkých minútach, prefrčal na motorke okolo nás ,náš „vyučujúci“ a my sme sa rozbehli hore svahom späť do školy. Postavil si nás všetkých do jedného radu a každému doslova „vyťal“ riadne zaucho. Aj mi z toho zaľahlo a rozplakal som sa, tak ako viacerí. To však nebol jediný pocit z tejto krivdy.
Ten závažnejší bol zlom v pohľade na tohoto duchovného pastiera. Už nikdy viac pre mňa nebol kňaz om, ani normálnym človekom, nie to ešte duchovným pastierom alebo poslom, hlásajúcim slovo božie. Odvtedy až dodnes, mám voči kňazom svoj vlastný postoj, svoju mieru dôvery a mieru lásky k blížnemu.
V rokoch socializmu, som nechcel svojim deťom uprieť základné požehnania sv.príjimania, ani birmovania. Nevadilo mi, že budem ako člen KSS, mať problémy s vysvetľovaním , prečo som konal v rozpore s ideológiou. Mal som na to svoj názor a nikoho okrem seba som tým neohrozoval. Bol so radový člen, bez funkcií a záväzkov.
Keď počas prípravy na poslednú sviatosť mladšieho syna , vznikli obštrukcie z dôvodu akýchsi skupín rodín, ktoré sa mali v rámci prípravy navštevovať a duchovne sa navzájom „vzdelávať“, prerástol môj pocit o vhodnosti tohoto druhu výuky na pocit určitej nenormálnosti a zasahovania do osobného súkromia. Syn sám odmietol ďalej v príprave pokračovať a dodnes mu táto sviatosť chýba.
V čase socializmu, boli duchovní nesmierne vďační a pozorní, voči všetkým ľuďom, ktorí sa hoci potajme hlásili k viere a dožadovali sa posvätení v cirkevnom duchu. Po r.1989 cirkev doslova „ožila“ , alebo skôr ukázala opäť svoju pravú a bohužiaľ „nadradenú“ tvár. Všetko už bol nový poriadok, „ovečky putovali do príslušných košiarov“ a pre normálne výnimky bolo potrebné zdĺhavé „papierovanie“.
Keď vnučka začala s prípravou na sväté prijímanie, dostala žltú kartičku, kde si nechávala po omši potvrdzovať svoju účasť na nej. To už ma táto doslovná antiduchovná represia vytáčala do obrátok. Ako môže takýto výmysel, vyvolať dobrovoľný a láskavý prístup k viere v Boha ? V čom tam bol rozdiel voči potvrdeniach o práci kandidáta, pred členstvom v strane ?
Vnučka prejavila viac tolerantnosti i pochopenia a sv. Prijímanie absolvovala. Ja však nadobúdam čím ďalej väčšie presvedčenie o tom, že katolícka cirkev, nemôže byť normálna. Život v celibáte, musí zrelým mužom časom obmedzovať zdravé myslenie, pretože súdiac aj podľa seba, keď dlhšiu dobu som intímne bez partnerky, ovplyvňuje to moje zmyslové orientácie. A už dávno to vedel aj majster Luther.
