Aj keď nám zhorelo skoro všetko, bola som šťastná, že mi zostala moja rodina. Nohy oziabali preukrutne a okrúcky už boli zodraté. Mamka ma utešovala, že mi určite v dedine nejaké kúpi. Verila som jej ako vždy a moja myseľ nevnímala, že neviem začo ? Či máme nejaké peniažky. Vtedy boli len dreváky „navoľno“,iné topánky sa dali kúpiť iba na lístky. Ale z topánok aj tak nebolo nič, lebo keď sme prišli na úrad, na „expozitúru“, mysleli sme , že nás vypočujú a pustia domov.
Ale kdeže. Bolo tam pristavené veľké auto s plachtou. Všetkých nás naládovali do neho a odviezli 60 km do Banskej Bystrice. Odtiaľ ženy s deťmi zas previezli do B.Štiavnice, na tzv.“prašovňu“. Tu nás väznili skoro do oslobodenia, kým neprišli Rusi. Jedného dňa prišiel ku nám vojak, čo nás strážil. Bol to Slovák a žiadal nás, aby sme utiekli, že on nás pustí a ujde tiež. Lenže kam, keď všade boli nemeckí vojaci?
Vo väznici nás bolo na jednej izbe14. Boli tam tri postele, na ktorých bola iba slama, ale spať sa tam nedalo, bolo tam veľa vší a tie strašne štípali. Takže my deti sme iba plakali. Nás, teda deti, pustil ten vojak na chodbu, kde sme si mohli pobehať. Lebo väzenie, bola len pivnica. Na výsluchy sme chodili v B.Štiavnici do Grandu. Stravou bola čierna káva bez cukru, trochu haluškoviny bez soli a v nej zopár halušiek. Boli to hrozné útrapy, ale predsa len sme žili a dúfali, že bude lepšie.
Otecka väznili v Banskej Bystrici. Nikdy sa nám nezmienil, ako sa mu podarilo oslobodiť. Keď sme jedného dňa vyšli z väznice, nevedeli sme, kam máme ísť, kde sa uchytiť, kde sa uchýliť, keď sme o všetko okrem životov prišli. Ani čo obliecť, obuť, čo zjesť ? Aj po rokoch, keď na tú hrôzu spomínam, tisnú sa mi slzy do očí. Každý sme hľadali útulok u najbližšej rodiny. Tam sme sa ukrývali, kým neprešiel front.
Tetka Mariša išla k mame na Chrústov, teta Zuza k rodine na Banky a nás s mamkou a bratom uchýlila rodina z Hodruše, ktorá bývala na Praniarskom tajchu. Anička Rajčoková, bola moja sesternica. U tejto rodiny sme bývali, kým sme si v lete toho roku nepostavili na Rumplovskej domček. Keď prechádzala fronta, vrátil sa mi aj môj otecko a ja som bola tak šťastná, že sme všetci spolu. Nič to, že sme boli úplní bedári. Mali sme sa navzájom a boli sme živí.
Prechod frontu sme prečkávali v baniach, v tmavých kútoch a jamách. Voda kvapkajúca z ľadových cencúľov, bol náš dennodenný spoločník. Všetko to zanechalo stopy na mojom zdraví. Bola som často chorá. Celý život sa bojím streľby a výbuchov. Mojim vnúčatám neustále pripomínam, že najväčšie bohatstvo je zdravie od P.Boha a mier. Či v rodine, alebo vo svete. Vianoce toho roku, boli chudobné, no o to šťastnejšie, že sme boli spolu s rodičmi a bratom. So slzami v očiach sme ďakovali malému Ježiškovi. A vedeli sme veľmi dobe začo....
