Nový školský rok sme začínali ako „deviataci“ už v novej škole. Dostali sme nového učiteľa, aj komlpetné školské učebnice, zošity a pomôcky. Písal sa rok 1961. Náš triedny bol krásny muž a nečudo, že kolegyne mu doslova „nadbiehali“. Jeho exotické meno Oliver, krátke pristrihnuté fúziky a čierne, mierne zvlnené vlasy, zvýrazňovali jeho „výnimočnosť.“
Bolo nás v triede 28, na polovicu, dievčatá a chlapci. Môj prospech bol celkom dobrý, na konci ôsmej triedy som mal dve dvojky. Pred polrokom som sa trochu pozabudol a tresk, schytal som päťku z gramatiky a to práve u neho. Učil nás Slovenský jazyk. To bol pre mňa šok. Ja a päťku. Po škole som ju pregumoval a bolo z nej pekných tri mínus. Bola napísaná červenou ceruzkou, tak sa to dalo.
Vyhubované som dostal doma aj tak. Nakoniec som ten čin veľmi oľutoval, lebo to bolo klamstvo a snažil sa doslova extrémne to vypriemerovalť čistými jednotkami. Pri zápise asi tretej jednotky si učiteľ všimol, jemne rozmazanú známku a dobre preskúmal pregumované miesto v žiackej knižke. Podľa klasáku tiež objavil kamuflovanú päťku. Bol to trapas. Povedal mi, že mám prísť cez prestávku do kabinetu.
V krátkom „príhovore“ mi naznačil, že za to budem musieť niečo výnimočné urobiť. Pretože sme mali v triede aj chalanov, ktorí stvárali rôzne pestvá, zaviazal si ma sľubom, že ho budem ihneď informovať o všetkom, čo sa v triede deje. Na moju detskú dušu doľahol krutý tieň z pocitu udavačstva. Urobil som tak, asi v priebehu jedného týždňa, ale doslova ma to zlomilo. Požaloval som len nepodstatné veci, ktoré boli naozaj nefér voči dievčatám.
Moja milovaná mama si to nemohla nevšimnúť. Raz po práci, keď sme boli doma sami, posadila si ma ako za dávnych čias na kolená a povedala :“ Tak čo Vladuško, čo ťa trápi, zaľúbil si sa, stratil si niečo, blíži ti niekto ?. Povedz mi, nech je to čokoľvek, ja ti bez výhrad odpúšťam. Máš moje slovo. Srdcervúco som sa rozplakal. Možno tak štvrť hodiny som nevedel nič povedať, zadúšal ma plač. Podal som jej žiacku knižku a všetko vyklopil.
Pohladila ma po vlasoch, hladila po lícach. Cítil som a videl, že sa zachveli, jej ťažko upracované ruky. Potom vstala a povedala :“ Je to vybavené „. Verím, že už nič také neurobíš, neprepíšeš a nezatajíš. A od zajtra už nikomu nič nemusíš žalovať. To sa predsa medzi spolužiakmi nerobí. A ja o tom tvojho triedneho presvedčím.
A naozaj presvedčila. Asi tri dni po našom rozhovore, sme nemali slovenčinu dva dni. Suplovala učiteľka z inej triedy a učili sme sa veľa básničiek. Keď sa učiteľ vrátil, ani sa na mňa nepozrel. Ale ani ja na neho. Mal som pocit výčitiek, že som na neho žaloval. Na tváti mal zopár náplastí a dva dni nosil aj okuliare. Neskôr som sa dozvedel, že moja mama ho navštívila v kabinete a riadne“ zmlátila „ dáždnikom. Ani sa vraj nebránil. Na rozlúčku mu iba povedala, aby sa dobre nad sebou zamyslel a že má od Boha šťastie, že som sa zdôveril svojej mame a nie svojmu otcovi.
Koncoročné vysvedčenie mi učiteľ podával dlhšie. Teda, dlhšie mi držal zovretú ruku a pozeral sa mi do očí. Dodnes neviem povedať, aký bol jeho pohľad. Bolo to niečo, ako vďak, uznanie i ľútosť zároveň. Možno to bol jeho nový úsmev. Neviem. Ale pamätám si ho dodnes. Možno sme v tej chvíli obidvaja pochopili, že si niečo z nášho stretnutia v živote ,musíme dobre zapamätať. A ja si to naozaj pamätám.
