Asi to nedokážem tak pochopiť,
inakšie slnko vo mne svieti,
keď zlomenú jabloň súdia ťažké jablká,
keď matku odsudzujú, jej vlastné deti.
V čase detstva je najväčšia
ich túžba po rodinnom krbe.
Necítia, nečujú a nevidia,
že mať už podobá sa vŕbe.
Že všetko znáša, teperí,
prijíma údel každý,
napája skromným dúškom dôvery
a trpieť hodlá navždy.
Keď vánkom nehy osušia sa
bozkom jej uplakané líca,
ten balzam svetu ukryje,
nie, nie je nevernica.
Nezrádza kozub rodinný,
znáša svoj údel matky,
hoc´ niet sa už kam vyplakať,
vlhké sú všetky šatky.
Akosi nikto nevidí
bič, ktorý ďalej šľahá,
v tom divnom kruhu "rodiny",
blízko kozubu "vraha".
Neláska, hnev, či alkohol,
trýzeň, čo srdce krája.
Niet toho, kto by pomohol,
žiaľ nemá konca - kraja.
Akosi inak každému,
rovnosti slnko svieti,
keď za toľko obety,
mať súdia jej,
pred zlom, dušou i telom
chránené deti...
