Písmo:
A-
|
A+
Keď prázdnotou plynie čas
a ty v ňom dlho nie si,
iba nádej ma s ozvenou
vždy nesmrteľná kriesi.
Keď si pomaly zvykám
na samotu vernú,
túžba všetko mení
na bolesť zákernú.
Prestrie mi stôl
plný hrôzy, strachu,
že lásky už viac niet,
bola len zrnkom prachu.
Zabolí zaiskrí, stisne
srdce v hrudi,
aby mi dala znať,
že ťa mám milovať
a nie konať súdy.
Láska bolí toho,
kto miluje verne.
Ak veriť nemáš síl,
odíď z tejto herne.
