Písmo:
A-
|
A+
Netúžim vravieť – odpusť mi,
smutniem pri slove – prepáč,
tak ako recipročné – zabudni,
tak ako – prosím neplač.
Nie sme postavy románov,
ani etalón Lásky,
si ten najkrajší z obrazov,
ktorý nevrúbia vrásky.
Si dňom, nocou, i mesiacom,
ktorý mi kradol sny,
si dýkou tajomne za pásom,
si ošiaľ úžasný.
Si méta, čo ma donúti,
vzoprieť sa slabosti,
vietor mladosti vo vlasoch
i slza márnosti.
Láska osudne posledná,
s uzlíkom konca bytia,
k svojmu prameňu prosím
priveď ma,
nech zmysly opäť cítia.
