V šedých oblakoch

V oblakoch šedých ako smútok,

mlčia nádeje v krajšie dni.

Nemám predstavu, aký skutok,

ten kôš pocitov vyprázdni.

Sme dva stromy, na iných póloch sveta,

každý usychá nicotne,

každý zhrýzaný strojom času,

v obavách smrti, či ho nezotne.

Len vzduch a vlaha sú im silou,

tak ako Láska, nám chce byť,

denne si želám so svojou milou,

prežívať citov blahobyt.

Zatiaľ však žijem v položení,

keď strachom mriem o život jej,

asi len Boh to môže zmeniť,

premeniť bodliak v orchidej.

Z mrakov smútku už kanú slzy,

nech valí sa i rieky prúd,

čo ma dočista odkorení,

čo dokáže ma vytrhnúť.

A krížom sveta znášať s vetrom,

však silou Lásky vytrvať,

ísť za jediným srdca svetlom,

ako za synom, jeho mať.

V oblakoch šedých

ako smútku stoka,

je beznádej, pri ktorej,

nezažmúrim oka.