Písmo:
A-
|
A+
V oblakoch šedých ako smútok,
mlčia nádeje v krajšie dni.
Nemám predstavu, aký skutok,
ten kôš pocitov vyprázdni.
Sme dva stromy, na iných póloch sveta,
každý usychá nicotne,
každý zhrýzaný strojom času,
v obavách smrti, či ho nezotne.
Len vzduch a vlaha sú im silou,
tak ako Láska, nám chce byť,
denne si želám so svojou milou,
prežívať citov blahobyt.
Zatiaľ však žijem v položení,
keď strachom mriem o život jej,
asi len Boh to môže zmeniť,
premeniť bodliak v orchidej.
Z mrakov smútku už kanú slzy,
nech valí sa i rieky prúd,
čo ma dočista odkorení,
čo dokáže ma vytrhnúť.
A krížom sveta znášať s vetrom,
však silou Lásky vytrvať,
ísť za jediným srdca svetlom,
ako za synom, jeho mať.
V oblakoch šedých
ako smútku stoka,
je beznádej, pri ktorej,
nezažmúrim oka.
