Žabka, voňavo osprchovaná

Únava z prebdenej noci

zabila poslednú buňku túžby.

Zhasol plamienok sviece po polnoci,

údy odmietli konať verné služby.

S hrkotom vzdychu desaťročí,

umieram v spánku nahý do kostí.

Bojím sa pohľadu do tvojich očí

a nevyslovenej ľútej krutosti.

Si žabka moja voňavo osprchovaná,

s dotykom lona usínam znavený.

Neviem sa dočkať zrodeného rána

s uterákom na krku v rohu arény.