Keď kapela mala svoje skvosty.

Bolo to včase, keď skoro každá väčšia obec, mala svoju vlastnú kapelu. Títo hudobníci hrávali na svadbách, zábavách a pri každej inej vhodnej príležitosti. Aj kapela v našej obci, mala veĺa možností na prezentáciu. Boli to štyria muzikanti, celkom dobre zohraní, vo veku od 25 do 45 rokov a slušne vždy obstáli aj na tzv. prehrávkach. Najskôr ich volali "Paseka", pretože každý bol z takého kúta obce, kde rástli liesky a orgovány, ale neskôr si sami vyslúžili názov: MOŤÍĽE .Stalo sa tak pre originálnu interpretáciu piesne Butterfly, ktorá v ich podaní v refrénovej časti, znela asi takto : " Bátrfláj, ťi moťíľ mój,.....". A tak im to zostalo natrvalo. Najmladší zo skupiny, Tóno, bol dobrý muzikant. Hral na akordeóne, piáne, trúbke, pozaune, ale mal aj svoje nedostatky. Keďže nikto nie je dokonalý, aj kapela sa snažila nejako ho "okresať". Tóno sedával na pódiu tanečnej sály na stoličke vždy v popredí a tak tancujúce páry v blízkosti pódia, sa ticho uškŕňali nad jeho oblečením, pretože spod pridvihnutých nohavíc sa vytŕčali jeho "spodky" aj s farebne zladenými ponožkami. Ak práve hral na akordóne, potom pod stoličkou na sebe, boli strčené dva ďaľšie dychové nástroje. Keď skladba skončila, čiahol pod stoličku a "vylovil" potrebný nástroj. Stalo sa, že počas hry, trúbka zakvílila v divnej tónine, pretože bola už pomaly preplnená slinami. Tento defekt vzriešil hravo a k tomu uspôsobenou klapkou, na chvíľu trúbku "odvodnil". Nebola to nijako príjemná podívaná, ale nie každý sa práve vtedy na Tóna díval. Jedného dňa však kapelníkovi pretiekla trpezlivosť a povedal mu:" Každá kapela má svojho sólistu, speváka a svoje skvosty. Tými skvostami, by mali byť dychové nástroje, na ktorých hráš. Lenže keď ty vytiahneš hociktorý z tých nástrojov, tak sa nám dvíha žalúdok. Trúby sú dokrivené, špinavé, posiate mušími bodkami, zaslinené, skrátka hrôza. Keď v inej kapele, niekto zahrá na pozaune, tak to je nástroj, ktorý sa svieti čistotou a odráža sa v ňom svetlo každej žiarovky. To sú skutočné skvosty. " Tóno sa prenáramne urazil, zbalil svoje nástroje a odišiel. V kapele o ňom nechyrovali celý mesiac. Prišiel až na Veľkonočnú nedeľu, tesne pred zábavou, na ktorej mali hrať aj bez neho. Bol vyobliekaný ako na svadbu. Postupne priniesol všetky tri nástroje. Napodiv všetky mali svoj nový obal. Stoličku si posunul o meter dozadu a keď otvoril obaly dychových nástrojov, objavili sa v jeho rukách skutočné skvosty. Po každom odohraní skladby, putovali nástroje do svojich obalov, aby na ne ani mucha nesadla a "odkaľovanie" sa vykonávalo už len v zákulisí do umývadla. Všetko sa zmenilo, len jeho "spotke" mu vytŕčali spod nohavíc ďalej.