Až keď som začal pracovať v laboratóriu vysokej školy, dozvedel som sa, že už dávno patrím do "stavovského rodu". Pochádzam však z kraja, kde aj chudoba mala veľmi hlboko do vrecka a tak málo stačilo aj nám deťom, aby sme boli šťastní, vďační a spokojnejší.
V našej motoristickej rodine, kde otec bol baník, mama robotníčka, sa stará Aerovka "Cililink" javila majetkom pomaly najväčším. Naše nedeľné rodinné výlety po okolí v dojazde tak 70 kilometrov, boli vždy nezabudnuteľným zážitkom. Pomaly ani jedna jazda sa neobišla bez poruchy a to úsilie môjho otca, vždy sa dostať domov na vlastných kolesách, bolo priam nadľudské. Vyslúžili sme si aj humorný opis v časopise Roháč. Nič však neubralo na našom odhodlaní, jazdiť za každú cenu.
Riadiť Aerovku s pravostranným riadením na našich hrboľatých a prašných cestách, bolo možné len vďaka minimálnej premávke. Najčastejšie boli výlety do Sklených Teplíc na kúpalisko. Veľakrát sme sa však vracali ako na parnej lokomotíve, pretože z motora unikala chladiaca voda a ja sediac proti smeru jazdy na blatníku pri otvorenej kapote som ju dolieval. Jazda od potoka ku potoku, ako sme ju často nazývali, neskôr skončila.
Najdlhšia a posledná cesta do Kováčovej /67km/ dopadla smutne, pretože pri parkovaní sa v prevodovke "zasekla" spiatočka a tak sme cestovali otočení smerom dozadu až domov. Došli sme. Motor však "kľakol" definitívne a otec chodil s "vykrúteným " krkom ešte dva týždne. Mama nás nás "takticky" vždy opustila a cestovala domov autobusom. Nezazlievali sme jej to. Bolo to bezpečnejšie.
Najviac výletov sme absolvovali na milovanom Ká-dé-eFe, kde jazdy v lete s otvorenou strechou boli nezabudnuteľné. Raz pri výjazde na hlavnú cestu v Žarnovici, som po ostrej zatáčke začul škripot a auto sa vzadu naklonilo. Otec vyskočil zo sedadla a zvolal." Stoj, uteká nám koleso!". Nečakal kým zastavím a ladným oblúkom sa prehupol cez zadné dvere. Slušným šprintom dobehol naše zadné koleso, ktoré si to namierilo cez cestu a priekopu smerom do Hrona. Mama vystúpila a odkráčala k autobusovej zastávke. My s otcom sme sa pustili do opravy. Boli sme výnimočne doma skôr, než ona.
Na vysokej škole v laboratóriu, kde som neskôr pracoval,bolo viac osobných áut ktoré sme používali a opravovali. Najviac však "trpela" Škodovka našej autoškoly, na ktorej sa učili jazdiť Vietnamskí, Arabskí a iní zahraniční študenti. Inštruktor Igor, nie raz zakončil jazdu vytrhnutím radiacej páky z podlahy. Nečudujem sa, lebo som bol raz svedkom situácie, keď žiak už asi desiatykrát zabudol na stláčanie pedálu spojky a prevodovka "kvílila" pri každom preradení. Vtedy Igor zastavil, vytrhol páku , "praštil" ňou arabského študenta do pleca a reval:" Bež už do riti domov a tam si pripevni volant na ťavu"! Viem, že sa študent ani nesťažoval, ale "vodičáka" sa nedočkal.
Igorovu Škodovku sme "liečili" v dielni najčastejšie. Raz pred Vianocami, zostal s ňou na ceste pri priekope s odtrhnutým ramenom prednej nápravy. Poslali ma za ním iným vozidlom, aby som mu "nejako" pomohol. Tak som tam tvoril možné i nemožné a po 3-hodinách bola náprava "zdrôtovaná". Volat bolo možné vychyľovať len 180° do každej strany, ale tých 48 kilometrov na tom zvládol. Vtedy mi vedúci laboratória Jožo Henych povedal: "Máš stavovskú česť". Cítil som sa úžasne. Možno som to tušil už dávno, len som nevedel, ako sa to volá...
