Veď päť cvikov nie je veľa a toľko času si určite nájdem. Najvyšší čas! Pri väčšej námahe ma už bolela chrbtica aj kĺby.
Povzbudilo ma aj to, že na toto cvičenie netreba telocvičňu. Cvičiť môžem doma, kedy budem chcieť. Tibeťanov som si vystrihla a nalepila na tvrdý papier ako násobilku. Tak som sa to aj učila. Teória mi išla dobre, horšie to bolo už so samotným cvičením. Zadok ťažký, nohy slabé, ruky slabé. V tej dobe som totiž mala okolo 90 kg.
Môj manžel a štyri deti mali denne doma zábavný program. Raz som bola „žaba v prachu“ inokedy „ryba na suchu“. Smiali sa mi najmä moji synovia. Dcéra už bola vydatá, už som mala aj vnuka. Mladomanželia bývali ešte u nás a dcéra bola jediná, čo ma povzbudzovala. Vraj je to lepšie, ako necvičiť vôbec!
Postupne som zvládla všetkých päť cvikov.
Cvičila som necelý rok, keď mala naša kmotra päťdesiat rokov. Pozvala nás do Košíc.
Oslavovali sme na chate, kde sme aj spali. Ráno vybehol jeden pán, ich rodinný priateľ, na lúku a začal cvičiť - Tibeťanov. Tak som sa pridala aj ja. Veľa hostí ani nevedelo, čo sú to za cviky. S tým pánom, Alinkom, ktorý varil výborný boršč, sme sa potom mali o čom rozprávať. Len mu nešlo do hlavy, že som prišla z dediny, čo nie je ani na mape, a cvičím.
Na Vianoce, asi po dvoch rokoch cvičenia som dostala knihu „Kalanetika“. Ihneď som ju celú prečítala a skúšala cvičiť spolu s dcérou. Keď som sa po troch mesiacoch dotkla v sede hlavou zeme, tak som si napísala dátum do knihy a tri krát hurá!
Cvičím dodnes, niekedy aj s bolesťou. Mám artrózu a reumu. Aj napriek tým mojim kĺbom som postupne zhodila 20 kg. Keď cvičím, tak hlboko dýcham a predstavujem si, že s nádychom prijímam energiu a pohodu, pri výdychu naopak. Myslím na to, že sa moje telo zbavuje všetkého zlého.... amen!
