Ďalšia skutočnosť je tá, že som nesedel na bicykli už dva a pol roka, lebo má pokazenú brzdu a už som aj kúpil novú, ale "vole, vono to tam nepasuje, já to tam snad nenacpu". V preklade - nechce sa mi do toho púšťať. Vyše trinásť rokov má ten bicykel a nabehaných okolo 14 tisíc kilometrov. Áno, je to viac, ako dokopy najazdili štyri najnablýskanejšie 25-ročné automobilové tátoše pred dedinským kostolom.
Hneď, ako som si kúpil svoj nový "horák", podujal som sa uskutočniť základné tuningové úpravy, čiže dal som preč odrazky z kolies, lebo to len na babských sa necháva, pripravil som nejaké samolepky a nastrihal som jogurtové kelímky, ktoré som chcel dať do kolesa, nech to má poriadny zvuk. V škole som sa dozvedel, že horský bicykel už nie je žiadna BMX dvacina a že také úpravy sa už nerobia. Jediné, čo bolo treba, bol tachometer, ktorý v tej dobe stál asi 900 korún, čo sa v mojej 12-ročnej hlave blížilo niekde k miliónu a tak musel počkať ešte nejaké dva roky.
Potom, už ani neviem ako, sme sa s kamarátmi stali najrýchlejšími kráľmi petržalskej hrádze. Presne v tom veku, keď sme možno mali začínať rapovú kariéru pod panelákmi, sme každý deň boli minimálne v Rusovciach. A úplne vážne bez srandy sme boli najrýchlejší. Raz ma jeden predbehol a mňa to tak vyšokovalo, že som spadol. A keď som taký krvavý išiel domov, ešte ma aj auto štrajchlo a už úplne vyšokovaný som sa ocitol v strede križovatky s pohľadom čerstvého nováčika Dopravnej polície.
V 16-tich rokoch sme išli vlakom do Popradu a späť na bicykli. Keď si na to dnes spomínam, tak mi to nejde do hlavy. Že sa nám chcelo! Nehovoriac o tom, že keby mne 16-ročný syn povedal, že chce ísť s bicyklom do Popradu namiesto naháňania dievčat po meste, tak ho nikam nepustím a ešte mu aj facku dám, faganovi. No nás rodičia pustili. A aj sme prežili. Aj sme v Rajeckej doline večer zaspávali pri nežnej bystrinke a o druhej v noci nás budila dravá rieka a dvadsať litrov napršanej vody v mojom spacáku. Aj sme spali u pána, ktorý bol pod permanentným vplyvom alkoholu a ukazoval nám kúzelnícke triky, vravel, že Alf je "kumák" a pýtal sa, či má vytiahnuť pištoľ.
Celkovo sme uskutočnili štyri ročníky jazdy do Viedne. Na jednej z nich som si roztrhol lanko na zadnej brzde a takých 40 kilometrov som išiel len so slabou brzdnou silou prednej brzdy a mojich topánok. A tá zadná brzda je aj teraz na vine, že nejazdím. Ale pozerám, že som si blog škaredo degradoval na nostalgické rozprávanie príbehov. Jednoducho si už len dávam záväzok, že tento víkend to už určite opravím!
