Na dve veci som nebol pripravený, keď som sa chystal do Paríža: Letí sa tam ozaj, ale fakt veľmi dlho a mihotajú sa tam všade hore-dolu samí Žabožrúti. Je ich veľa. Silno som sa tešil, kedy už budeme mať vyzdvihnuté auto, lebo aj tí taxikári si tam hrdo jazdia na svojich Citroenoch alebo Peugotoch z Trnavy a po anglicky vedia iba "yes". Bola to zábavná cesta.
Keď sme už auto mali, rozhodli sme sa využiť vynález - navigáciu. To je super vec, tam zadám, kam chcem ísť a teta, ktorá u nás tuším aj počasie hlási, najprv prepočíta, vypočíta a potom hovorí, kade tam pôjdeme. Reku do centra pôjdeme a teda, zobrali sme to hneď od podlahy - v bodoch záujmu sme našli Notre Dame a švacli sme to tam. Keď nám ukazovalo do cieľa päť kilometrov a my sme boli v niečom ako sú petržalské Jarovce, vyhlásil som, že zožeriem kefu, ak tam bude Notre Dame. Nuž a bola tam, ale taká dedinská kaplnka, ktorá sa volala Notre Dame a kvôli tej kefu žrať nebudem. Bod záujmu ako hovädo. Tak sme tam dali len centrum a páni, to je vám veľké mesto! Toľko domov a ulíc, oveľa viac ako v Bratislave. Ani parkovať nebolo kde. Ale keďže sme mali SUV, tak sme chceli v duchu hesla "Ja mám v tyči, ja mám SUV" (voľný preklad, že akože "mi je všetko jedno") zaparkovať kdekoľvek. Aj sme našli skvelé miesto, ale zavadzala nám doslova kopa starého železa a museli sme parkovať asi dvesto metrov od nej. Potom vysvitlo, že je to veža nejakého Eiffela, ktorý ju v roku 1889 postavil a už ju tam nechal. Ja som im aj hovoril, že doveziem zopár chlapcov z okolia Spišskej Novej Vsi a do dvoch dní nezostane ani skrutka, ale asi mi nerozumeli, tak sme to potom nechali tak. Inak aj výhľad je z tej veže, len ja neviem aký, lebo tam bol predlhý rad a fúkal vietor, v ktorom nikdy neleziem na vysoké zužujúce sa stavby. Neviem, ako sa táto fóbia volá.
Išli sme sa pozrieť aj do Notre Dame. Do toho známeho veľkého chrámu tentoraz. Čakal som takú historickú atmosféru. A veruže bola verná a autentická. Takto to naozaj vyzeralo vo veľkom parížskom chráme na sklonku šesťnásteho storočia: Občania Paríža všetkých rás a národností sa modlia počas omše, za zvuku fotoaparátov japonskej rodinky a Quasimodovho bitia na zvony, zatiaľčo farári spovedajú v spovedelniciach za plexisklom s mikrofónmi. Teda dúfam, že to tak bolo, inak sa budem sťažovať na podvod.
A to je už aj všetko, lebo potom bolo treba ísť domov, už len dve poznámky k tomu.
Na ceste späť sme videli v žltom metalízovom Renaulte Twingo dve krásne dievčatá, typické Francúzky, len sme ich v tom našom SUV nedobehli. Vy dve, ak toto akýmkoľvek spôsobom čítate, napíšte mi, vďaka.
A druhá vec, ja som zásadový človek. Ale zásadový kvantitatívne, nie kvalitatívne. To znamená, že väčšina mojich zásad je ako sviečka v už spomínanom vetre. Ale ja som taký divný, že keď si niečo predsavezmem (správne vyčasované sloveso?) len tak zo srandy, tak to proste musím urobiť. Nuž a ja som v lietadle povedal, že sa naučím po francúzsky, jednoducho len tak. Čiže som teraz na druhej lekcii a už viem povedať, že pán Picard pracuje v dielni, že môj syn je ešte malý a že moja manželka málo pracuje, ale veľa rozpráva. No ale čo som si vyženil, to mám.
Au revoir!
