... stále je všakveľmi mokro a to, že bude ešte dážď je taká pravdepodobnosť ako, keď malédieťa začne plakať, keď je hladné alebo má naložené v plienke. Snažím sarozhýbať tak dobre ako sa len dá, ale veľmi to nejde, pretože som spalmaximálne dve hodiny a aj to len tak ako hovorí kráľ v rozprávke Soľnad zlato svojej dcére Maruške - „nevalně". Niečo som zjedol a pobral sačakať na svoju posádku, ktorá mala prísť okolo tretej. Všetci štyria - Fiko(nie, nebol to náš premiér), Rišo, Tomáš a ja - sme sa podľa naplánovanéhočasu stretli na stanovenom mieste a ako som zistil, tak sme na tom sospánkom podobne všetci. Tak to nejak začínala naša cesta alebo inak povedanéfilm s názvom Cesta do Vranova nad Topľou s podtitulom Škoda 1000 deLuxe.
Po stretnutía rituálnej veľmi skorej rannej cigarete sme sa vybrali ešte na pumpua v rámci posilnenia si podľa chuti mohol každý niečo vybrať - kafe,„červeného býka" ap... Tým sme zavŕšili prípravu na odchod a mohla sazačať cesta, ktorá ubiehala vcelku rýchlo a za nejakých dvadsať minút saokolo nás mihla niekdajšia pýcha Matúša Čáka Trenčianskeho - ak na to idemelogicky, tak je to Trenčiansky hrad. Ťažko hovoriť o tom, čo všetko smeobiehali a ako rýchlo sme išli, ale na to aké boli podmienky, tak cestaubiehala v podstate podľa plánu a prvá zastávka z východiskovejstanice kúpeľného mesta bola na pumpe v Považskej Bystrici, kde prišla narad druhá „zdravotná".
Ako inak počasienás veľmi netešilo a dážď na nás kýchal malé kvapôčky infikovanénepríjemným pocitom chladu. Pokračovali sme v ceste až sme sas úspechom dostali do mesta, ktorého autá nosia špz-ku ZA. Napriek tomu,že v danom meste mám množstvo spolužiakov a zároveň kamarátova samotné mesto je celkom pekné, tak cesty priamo v ňom a jehookolí sú dosť hrozné vzhľadom na to, že v ňom sídli Vysoká škola dopravná.Aj keď nás tento fakt netešil a vedeli sme o ňom, museli sme to nejakprekonať napriek tomu, že predný spojler nášho auta je od zeme cca 15 cm.Našťastie to prežil bez vážnej ujmy, a tak sme mohli veselo pokračovaťďalej. Niektorí z nás už otvárali ústa akoby dva týždne nič nejedli, tovšak ešte neznamenalo, že by boli unavení, skôr by som to nazval rozospatí.
Približovali sme sačím ďalej tým viac k nášmu cieľu, aj keď bol ešte dosť vzdialený. Postupnesme prechádzali Vrútkami, Martinom až sme sa dostali do Ružomberka, kde nastalaďalšia prestávka, ktorá mala charakter nielen dymiaci (a to nielen vďakacelulózke, ktorá v meste riadne vysmrádza), ale aj konzumný, keďženiektorí z našej posádky nestihli, resp.nechceli tak skoro ránoraňajkovať, tak na nich prišla hladná chvíľa. Časovo si tento moment nepamätám,ale začínalo pomaly svitať, aj napriek tomu, že obloha skôr pripomínala veľmipesimistické obrazy alebo až príliš umelecké čiernobiele fotky (i keď tejbielej tam bolo veľmi poskromne).
Pauza prebehlapomerne rýchlo a vybrali sme sa ďalej. Prefrčali sme okolo LiptovskéhoMikuláša a začali sa nám ukazovať hory, spočiatku to boli Roháče, neskôrzačali aj Tatry - z jednej strany Nízke a z druhej Vysoké.V tých chvíľach sa mi vybavili niektoré výstupy, ktoré som absolvovalv drvivej väčšine vo Vysokých Tatrách. Popravde v Nízkych som bolsíce raz, ale zato na najvyššom vrchu - Ďumbier, a to ma pri spomienke nadanú túru riadne zaboleli nohy, aj keď som sedel.
Rýchlym tempom smesa presunuli aj do Popradu, kam sme si po ceste mohli prezrieť architektúrunašich stavebných spoločností a diel, ktoré sa tam pokúšajú vytvoriť -verme, že sa budú veľa, veľa snažiť a strašne silno, aby vlasy niektorýchvodičov boli menej šedivejšie než sneh v tatranských žľaboch a nemuselisa rožčuľovať. V Poprade sme neuskutočnili žiadnu zastávkua v rámci šetrenia času sme hneď pokračovali v smere na Prešov.Nálada v aute neupadala, aj vďaka tomu, že sme boli štyria a po cestesa trepali rôzne veci, niektoré vážne, niektoré menej...každopádne bolo na čomsa smiať a o čom hovoriť obzvlášť, keď sa na ceste zjavovalikaskadéri ako huby po daždi - bohužiaľ ako som spomínal v ten deň pršalo,tak ich bolo dosť. Nespomenul som, že približne od LM prestalo, to všakkaskadérom v ničom nebránilo, aby sa poniektorí správali ako zmyslovzbavení a nemali pud sebazáchovy. Čo už, ako sa hovorí, „aj takí musiažiť", avšak ovplyvňujú aj iných.
Krajinas prejdenými kilometrami začínala nadobúdať iný ráz než na aký smezvyknutí doma. Netvrdím, že sme také niečo nikdy nevideli, poznáme to, ibazačínala ubúdať hustota obyvateľstva a s tým aj veľkosť miesta pribúdalo zelene a holých plání, po ktorých sa preháňal vietora na oblohe začínali obrazce s novým prvkom - nadprirodzený maliarzačínal používať občas aj modrú a žltú. S prestávkami sme pomalyprechádzali obcami okolo Slovenského raja a pozdravili sme aj Spišský hradaž sme sa dostali na v súčasnosti najväčšiu pýchu slovenskéhostavebníctva, ak nerátam SND:). Aj keďani pri tuneli Branisko nemožno hovoriť o nejakej výhre, pretože by savcelku hodilo sprevádzkovanie druhého portálu, resp. tunela, obzvlášť kvôlipomerne častým odstávkam pre údržbu.
Aby som našu cestutrošku urýchlil, tak Prešovom sme prefrčali a už vcelku rýchlo pokračovalismerom na Vranov nad Topľou, kam sme po ceste začínali po ceste pociťovaťznačnú túžbu po skutočnej káve. Bohužiaľ, skutočnosť je taká, že na východnomslovensku sa asi neotvára skôr ako o desiatej a to bolo pre nás eštedosť neskoro, tak sme boli nútení vydržať. Po úspešne zvládnutých asi 400kilometroch sme sa dopracovali na miesto určenia o 9:00, kde sme si maliprezrieť automobil Škoda 1000 de Luxe. Popravde to nebolo to, čo sme sipredstavovali, pretože nebol v takom stave ako bol opisovaný. Na miestesme zotrvali asi hodinku a išli sme späť a auto sme nevzali kvôlijeho technickému aj vizuálnemu stavu. V danej situácii bol dôležitejšítechnický stav, lebo cestu domov by nezvládlo a vizuálny stav bymajiteľovi robil hneď potom značné vrásky.
Späť smepokračovali po tej istej ceste. Naša túžba po káve sa začínala podobať nanedosiahnuteľný stav nirvány. Aj tam, kde mali otvárať o desiatej, tak tam asipoužívajú slnečné hodiny a keďže nesvietilo Slnko, tak mali zatvorené.Netrvalo však dlho a niečo sa predsa len našlo. Naozaj si nepamätám, kdepresne to bolo, ale bolo to niekde ešte pred Prešovom v smere od VT. Kafenebolo najhoršie, ale ak sa človek prešiel na toalety, tak mohol dostať okremfóbie aj nejakú chorobu možno, pretože vo wc-kach neboli dvere a okremtoho v jednom bolo nasr..., v druhom bol celý kotúč toaleťákua v treťom bolo nagrc... Tak si potom vyberte, ktorý chcetepoužiť...predpokladám, že žiadny - správna voľba:).
Potom sme už fičalipo cestách východoslovenského kraja s trošku lepšou náladou, aj keď smemysleli, že už pôjdeme aj s „tisíckou". Nebolo však všetko stratené, lebo maláiskrička nádeje bola ešte v ZA - to však bolo ešte ďaleko. S malýmiprestávkami sme išli späť a začal sa ozývať žalúdok - hovoril niečoo tom, že by sa rád zoznámi s nejakým jedlom, a tak sme sazhodli na kompromise, že mu nejaké to jedlo predstavíme, ale až pri autobazárepri Trusalovej - kúsok pred Martinom.
Ak sa dobrepamätám, tak sme sa tam ocitli niekedy okolo druhej, čo bol stále dobrýmedzičas. Bola to však najdlhšia prestávka - konzumná, dymiaca a mali smeaj exkurziu po bazáre, ktorá bola však len čisto orientačná.
Čas však značneubiehal, a preto sme nabrali smer ZA rýchlym spádom. V Žilinesamozrejme opäť jeden veľký dopravný chaos - tentokrát bola na vine búračka prikrižovatke. Dohodli sme sa na mieste stretnutia, kde sa obzrie vozidlo, ktorébolo v úmysle kúpiť. Trvalo to pomerne dlho, ale nakoniec to malo dobrýkoniec - kúpa prebehla aj s doplnením náhradných dielov (, ktorých boloskoro plné auto:)) a vybrali sme sa asi po hodine a polsmerom domov. Snáď ani nemusím hovoriť, že s takým autom sa veľmi uháňaťnedá, a preto sme išli dosť pomaly - cca 60 - 80 km/h. To je jeho bežnárýchlosť. Avšak pri výjazde zo Žiliny pri Hornom Hričove niečo prestalo byťv poriadku. Zapečené brzdy na „tisícke". Z kolies išielcharakteristický pach. Auto zostalo viacmenej nepojazdné, tak sa robilo všetkomožné, aby sa to nejak rozhýbalo - búchanie o šrouby kolies, rozťahovaniedruhým autom, neskôr už sa dokonca dokázala „tisícka" rozbehnúť aj sama, aleešte to nebolo dobré.
Napriek tomu sme sarozhodli pokračovať, ale problémy neodzneli, resp. nie celkom. Na nejaký čas sato dalo do poriadku, ale za Považskou Bystricou, kúsok od výjazdu na diaľnicu(my sme sa rozhodli ísť po starej ceste) sa auto zastavilo opäť, ale tentokrátuž sa dymilo zo všetkých kolies a situácia začala byť vážna. Strávili smetam aspoň hodinu, a potom sa podarilo zavzdušnením kolies povoliťzaseknuté brzdy, následne sa trochu odvzdušnili a auto sa stalo opäť pojazdnéa dokonca aj brzdilo. Cesta do tohto momentu zo Žiliny trvala asi 2,5 až 3hodiny, no potom sme sa už vydali naplno na cestu späť. A zrazu kilometrezačali pribúdať rýchlejšie než dovtedy - išli sme síce rýchlosťou akonačipovaná kolobežka, ale išli. Tesne pred domácou cieľovou stanicou sme daliešte jednu dymiacu pauzu a vyrazili s úspechom domov. Posledných 20kilometrov už bolo ako promenádna ukážka voči takmer 800 kilometrom za celý deňa približne o pol deviatej večer sme prišli s „veteránom" domov bezujmy na jeho stave a dokonca aj bez ujmy na našom stave.
