Dovolenka á la Tunisia (2. časť)

Pokiaľ by som mal hovoriť o zážitkoch z výletov, tak o jednom, ktorý sme si objednali v hoteli, bol výlet na štvorkolkách do Port El Kantaoui. Veľmi sme sa na tento výlet tešili, keďže sme si mohli zajazdiť po krajine a zároveň sa trošku vyblázniť. Popravde sme čakali asi trošku viac než bola realita, ale nedá sa povedať, že by sme boli doslova sklamaní. Všetko bolo fajn, len nás vodca obmedzoval trošku viac než sa nám páčilo. Kvalita štvorkoliek bola zanedbávaná - ich rýchlosť vzhľadom na objem motora 125 cm ³ bola dajme tomu opodstatnená, aj keď aj tam boli rozdiely napriek tomu, že boli rovnaké. Kvalita bŕzd bola úplne rovnaká - štvorkolky brzdili dooosť slabo, za čo nás vodca trochu karhal, ale naša chyba to nebola. Na prvej zastávke po hodine jazdenia po okolí spomínaného mesta sme zastali na jednom odpočívadle, kde sme sa oprášili od vrstvy prachu a snažili sa vyčistiť si priezory, pretože sme mali plné oči prachu, aj keď sme mali okuliare. Potom sme vyštartovali ďalej a ako sme sa tak rozbehli, tak mne to akosi nechcelo ísť - po chvíľke som zistil prečo to tak je - nemal som už benzín. Náš vodca dobehol, odtankoval zo svojej a doplnil a najbližšom voľnom mieste kontroloval stav štvorkoliek všetkým, dokonca prišlo aj k výmene sviečky. Potom sme v podstate hneď vyštartovali smer cieľ, resp. naša štartová zatávka. Všeobecne môžem zhrnúť, že zážitok to bol zaujímavý, aj keď ako som už napísal, očakávali sme trošku viac. Ak by som mal písať o zážitkoch z nakupovania, tak by ma v prvom rade boleli prsty, pretože by ich bolo asi toľko, koľko je obchodov a malých stánkov v Tunisku - a ten, kto tam už bol, tak mi dá určite za pravdu, že ich je tam neúrekom. V samotnom princípe nejde ani tak o kvantitu obchodov, či tovaru, ale o kvalitu nakupovania - to je nezameniteľné:). V podstate ide o to, že pre každého tunisana, ktorého sa opýtate na cenu tovaru, znamená tento úkon ako podnet na to, že si chcete asi tento tovar kúpiť. Preto treba byť dosť opatrný pri pýtaní sa na cenu, pretože nie je jednoduché sa potom zbaviť sa týchto predavačov, z ktorých niektorí sú schopní za vami ísť aj niekoľko desiatok metrov. Čo sa týka vyjednávania, ktoré je asi najznámejšie pri nakupovaní v Tunisku, je potrebné byť veľmi vytrvalý a trpezlivý, nech je akokoľvek cena vysoká, treba povedať povedzme tretinovú alebo štvrtinovú cenu a ak bude predavač ochotný, tak vám to za tú cenu aj dá - hlavne trpezlivosť je dobrá a často pomôže ako posledná možnosť odchod z obchodu a predavač povolí. Ja sám som tak zjednal opasok z 85 dinárov na 10 dinárov a určite som neprerobil, pretože opasky bývajú vcelku bežne v týchto cenách v obchodoch s fixnými cenami. Treba si dávať pozor aj na obalamutenie od predavača - obzvlášť pri nákupe vodnej fajky - čo sa stalo aj nášmu kamarátovi, ktorému predali namiesto funkčnej iba dekoračnú vodnú fajku - našťastie z toho vyšiel tak, že v inom obchode sa mu to podarilo vymeniť za doplatok. Možno sa pýtate ako vlastne sa s nimi dá dohovoriť, ale oni v rámci svojho "businessu" vedia všetky možné frázy, čiže francúzština bez problémov (vzhľadom na to, že je to ich jeden z dvoch úradných jazykov) a nemecky aj anglicky by ste nemali mať problémy. Niektorí dokonca vedia hovoriť trošku aj slovensky, ale všetko to závisí od hustoty výskytu slovákov. Ak prejdem k zážitkom z hotela, tak tie sú viacmenej spísané aj v predošlej časti. Chcel by som však napísať pár vecí, ktoré nás prekvapili a zároveň sme pri nich čudovali, prečo to tak robia. Jednou z takých vecí bolo napríklad umývanie. Asi najväčšou obľubou upratovačiek v našom hoteli bolo umývanie dlážok počas raňajok, keď tadiaľ chodieva najviac ľudí. Na jednej strane to mohlo byť nebezpečné, pretože dlážky boli mramorové a nebol veľký problém sa šmyknúť a ďalej bol veľmi zaujímavý spôsob ako to robili - proste vylievali celé vedrá na dlážku a tú vodu len zhŕňali ďalej, čím bola dlážka len mokrá, ale o umytí sa veľmi hovoriť nedalo, ale aspoň čosi. Robievali to tak všade (aj na letisku), nielen v hoteli, tak je to tam asi normálne. Ďalej, čo nás prekvapilo, bol hlavný vedúci všetkých animátorov (aspoň sme si ho tak vysvetlili). S ním sa občas rozprávali a dozvedeli sme sa dokonca, že má (údajne ako mi sám povedal) ženu češku, preto vedel aj čosi povedať. Najsrandovnejšie však bolo jeho vyslovovanie slova "ježišmária", ktoré v jeho podaní znelo trošku šušlavo a s šmolkovským prízvukom. Písmom sa to nedá veľmi napodobniť, ale dajme tomu takto: ješiššmarja (zvuk si musíte iba domyslieť - bohužiaľ). V hoteli bolo ešte pár zaujímavých postrehov, ale viacmenej drobností, ktoré by bolo komplikované na navodenie situácie a vysvetlenie, preto som vybral len tieto.A tak som sa dostal k ďalšiemu bodu a tým je cestovanie po Tunisku. Môžem povedať, že je to veľmi zaujímavá časť, pretože spôsobov dopravy v Tunisku je viacero, okrem bicyklov, aj keď nechcem zavádzať, ale veru ani neviem či som aj nejaké videl a ak aj áno, tak si to už nepamätám. V Tunisku sa využívajú prevažne taxíky, autobusy a trojkolky, ktoré dokážu odviesť 6 ľudí, s názvom TUK TUK. Ak by som mal hovoriť o taxíkoch, tak ich treba rozdeliť na dva typy - na žlté, ktoré dokážu odviesť maximálne štyroch ľudí (, ak nerátam šoféra prirodzene) a na veľké biele taxíky s červeným pruhom, ktoré dokážu odviesť 8 ľudí. My sme si tento druh taxíkov pracovne nazvali ako tzv. sanitky, pretože tak podobne vyzerali. Pri taxíkoch treba zjednávať ako sa len dá (obzvlášť pri žltých), ale jednoznačne najlacnejšie sú taxíky "sanitkové", pretože tie vozia za dinár na osobu (nás aspoň vozili, a to do vzdialeností okolo 10 kilometrov). Ich nízka cena je spôsobená tým najskôr, že fungujú skôr ako minibusy. Tieto taxíky totiž môžu chodiť len z mesta do mesta (v našom prípade zo Sousse do Monastiru, či naopak). My sme boli zhruba v polovici medzi týmito mestami a mohli sme ich len stopnúť. Podarilo sa nám - vnútri nám hneď vysvetlil človek znalý angličtiny, že ak by nás náhodou zastavil policajt, musíme tvrdiť, že ideme z mesta do mesta, keďže oni majú zákaz zberať hotelových hostí do miest. Nám to bolo totálne jedno, hlavne, že sa lacno vezieme (pre zaujímavosť liter benzínu stojí 1 dinár, čo je asi 20 Sk,-....dobré nie?- odviesť sa jedenásť kilometrov za takú cenu). Ak by som mal hovoriť o dopravných prostriedkoch s názvom TUK TUK, tak ich cena vychádza zhruba na 3 dináre na osobu, delegátka nám však povedala, že maximálne za dva na osobu. No nevadí. Je to každopádne neopakovateľný zážitok, kde ich vodiči sa predbiehajú kdekoľvek a akokoľvek, niekedy s vami chodia aj po dvoch kolesách (, aj keď majú tri) a popritom vám hrá hudba s tými najväčšími hitmi aké si dokážete len predstaviť, ako napr. Michael Jackson a iné podobné. Napriek trochu drahšej cene prepravy naozaj odporúčam odskúšať.Takto by som uzavrel druhú časť o dovolenke á la Tunisia, a keďže sa fotodokumentácia zatiaľ ku mne nedostala, tak by som si dovolil prisľúbiť aj tretiu časť, ktorá bude pozostávať výhradne z pár fotiek aj s popisom, inak by to pôsobilo dosť dezorientačne (aspoň si to myslím).