9. februára prišiel čas odísť. Po rozlúčení s viacerými, s ktorými som prišiel do styku v poslednom týždni (čo boli takmer všetci, keďže som aj s predstihom oslávil svoje narodeniny) a dlhom čakaní na známy veľký študentský žltý autobus som nastúpil do tohto kolotoča, ktorý sa skončí až mojím dúfam úspešným ukončením niektorých povinností a hlavne možnosťou hovoriť ako tak po taliansky...no zatiaľ by ste to nechceli počuť, ono ani nie je veľmi ešte čo:D.
Pár minút po jednej hodine som so svojím meškajúcim autobusom vyštartoval smer Brno, kde bol prestup na dôležitejšiu časť linky smerom do Bologne. Napriek meškaniu sme vďaka neskutočne veselým šoférom, ktorí si to kalili jak draci (napriek tomu veľmi spoľahlivo) sme prišli do Bologne o hodinu a pol skôr než je zvyčajný plánovaný čas... A čo teraz. No nič, spolu s kamarátkami zo 4.-ého ročníka, ktoré budú bojovať vo Forli ešte o takmer tri mesiace viac sme čakali na vlak do miesta nášho pôsobiska. To je inak tiež veľmi zaujímavá skúsenosť. Vôbec sa nestarajú o vydávanie lístkov v pokladni, spravili si na to automaty, ktoré sa vcelku jednoducho ovládajú a mal by to dokázať každý. Ďalšia sranda je v podstate dvojité označovanie – najprv si označíte lístok vy sami v takom malom žltom terminály, kde tento prístroj pacne dátum a čas, a potom vás ešte preverí aj sprievodca spôsobom „Biglietti!“ – Lístky! – aby sme dodali aj trochu výchovný charakter tejto tvorbe.
A tak sme v čase 4:44 vyfičali z Bologne konečne do Forli, kde nás prišli vyzdvihnúť dve slečny, ktoré baby ubytovali a ja som tam chvíľu počkal, keďže ja som mal vybavené niečo iné a ku kľúčom, resp. karte od izby som sa mohol dostať až o deviatej ráno. A tak napriek prebdenej noci v buse a vo vlaku som si odstál povinnú hodinku aj čosi pri ubytovni – to ste mali počuť ten dialóg, bravúrne zvládnuté nezlúčiteľné...ja čo sotva niečo viem povedať po taliansky som sa veľmi snažil počúvať tetu Silviu, ktorá zas nevie po anglicky ani ceknúť. A mne prichádzali na rozum len anglické výrazy – ale dohodli sme sa, porozumeli a dokonca neskôr vyriešili problém s kúrením, keďže tetula zabudla aktivovať – všetko je tu totiž na kartu: všetky vchody, izba, kuchyňa (je spoločná pre každé poschodie – v mojom prípade prízemie s oknami do dvora), svetlo nezažne, ak nemáte vloženú kartu a to isté aj kúrenie.
Po menšom zdriemnutí sme sa vybrali s babami trochu na administratívne záležitosti ohľadom našich povinností, nejaké tie registrácie a podobne, aj tak sme to ešte všetko nestihli. Máme toho za prvý deň aj tak dosť plné brýle, a tak sme trošku prešli samotné mestečko (samozrejme som si predtým naštudoval mapu – nie je príliš ťažké pri trochu orientačných zmysloch sa tu zorientovať, i keď baby si to hneď celkom nemysleli). Som si však istý, že do týždňa nemajú problém ani ony. Učinil som tak pár takých najznámejších záberov, ktoré sa vždy s Forli spájajú, predovšetkým všetko, čo sa týka Piazza Saffi.
Ďalší deň som strávil hlavne v jazykovom centre, kde sme boli viacerí na jazykovom pohovore na nadchádzajúci kurz. No keď som niektorých počul, tak som sa čudoval na čo tam vôbec sú v porovnaní so mnou. Môj pohovor bol až v poobedných hodinách, kde som pani, ktorá sa chcela rozprávať so mnou po taliansky presvedčil tak, že pohovor sa viedol hlavne po anglicky, a teda som sa dostal do gruppo participante.
Medzitým som stále chodil len po nejakých papieroch a samozrejme nakupovanie – to je tiež veľmi vzdelávajúca činnosť, keď postupne zisťujete čo sa ako volá.
A na záver teda prvotné foto z Forli. Fotky su z prveho dna /utorok/ - nic vice neni, nebolo kedy, aj ked bolo co:D
To be continued...
