Naša cesta tradične začala vo Forli ako náš východiskový bod všetkých doterajších ciest z hlavnej vlakovej stanice s polhodinovým meškaním 10:00. Po približne 10 minútach sme sa dopravili do Ceseny, kde sa naša doprava zmenila na regionálny autobusový spoj - keďže autobusy tu fungujú len v rámci daného „okresu" (Commune di + príslušné mesto). Doteraz sme túto skúsenosť nemali, tak sme boli v očakávaní čo a ako bude. Autobus prišiel v čase, ktorý sme mali zistený, ale lístky sme chceli kupovať u vodiča - ktorý však nemal, ale bol veľmi milý (na rozdiel od našich) a povedal, kde ich kúpime a že na nás počká (čo by sa u nás asi sotva stalo - tu si však s meškaním vrásky nerobia). A tak po cca 10 minútach čakania na nás, kým sme prišli s lístkami, sme vyštartovali smer Cesenatico.
Tak poďme teda postupne prechádzať miestami, ktoré sme stihli vidieť počas cca 6 - 7 hodín strávených v tomto v podstate rybárskym mestečkom. Pozdĺž kanálu, ktorý vedie od mora až do stredu mesta a križuje ho len pár mostíkov, sa vlní „pešia zóna".
Ďalší pohľad bude na jednu a druhú stranu „vodnej cesty" do stredu mesta, ktorá bola plne obsadená rôznymi druhmi lodí - niektoré pracovné, niektoré výletné, niektoré divertimento (veselé, zábavné).
Neboli to však jedine lode, ktoré tu boli, ale bol tu aj pomerne veľký prístav s viacerými plachetnicami, mnohými aj luxusnejšími, ktoré tu pravdepodobne majú prístavisko aj pre viacerých dovolenkárov, ktorí si radi doprajú tento druh výletov a oddychu. V podstate tesnej blízkosti sa nachádzal aj fakulta našej Bolognskej univerzity - v tomto prípade to však bola Fakulta veterinárnej medicíny.
Trošku bola škoda, že práve na víkend nebolo také jasné počasie ako celý týždeň, chladno však nebolo. A náš cieľ preto ostal splnený a takto nejak vyzerala jedna časť pláže, keď sme sa dostali k moru:).
Nevyzerá nijak vábivo však. Je to však hlavne tým, že táto časť nebola turistická, resp. bola kedysi v minulosti. Všade však bola posiata lastúrami, mušľami rôznych tvarov a farieb iných ulít, čo vyplavuje more, ktoré bolo vcelku čisté a číre. Neodolal som, i keď pre Talianov by som pôsobil asi divne (oni len asi dva týždne späť chodili v čapiciach, šáloch, rukaviciach - niektorí aj teraz), vyzul sa a prešiel zopár desiatok metrov vo vode - síce len po členky, ale predsa...hlbšie bola fakt ľadová :DD.
Takto nejako vyzeral úsek, ktorý kedysi bol určite viac turistický ako v súčasnosti, i keď i teraz priláka isté množstvo turistov pri počte hotelov, ktoré sme mali vidieť.
Na pomerne malé mestečko je v ňom veľmi veľa hotelov, ktoré sú v súčasnosti pozatvárané, niektoré sa opravujú a hlavne čakajú na nadchádzajúcu sezónu. V tom období musí byť všetko v tejto oblasti preplnené pokiaľ hotely majú obsadené minimálne 80% svojich kapacít.
Prichádza však pohľad na more z móla, kde stojí zároveň pamätník všetkých, ktorých čakávali ich ženy s deťmi pri príchode z mora, ale aj na tých, ktorí sa nikdy nevrátili.
My sme sa však vybrali na obed. Čo by ste povedali dať si pizzu. V Taliansku prečo nie. Čakali by ste však, že prídete do pizzerie a musíte vyhľadať niekoho, kto vám dá jedálne lístky a keď už máte takmer vybrané, tak vám povie, že pizzu robí až na večer?? Trochu sa mi zastavil rozum na chvíľu potom, keďže nič iné ako pizzu v danom podniku nerobili - nechápal som to, ale nevadí, zobrali sme sa a išli do druhej, kde ju nielen ponúkali, ale aj robili. Jedol som i lepšiu popravde, i keď nie vzhľadom na chuť, ale povestnú hrúbku.
A potom prišla druhá strana Cesenatica - turistická, kam sme opäť prešli popri kanále, cez most a všade veľa lodí.
Tak sme sa dostali na turistickú pláž, ktorá veru konca nemala, my sme ju však ani celú nechceli prejsť. Podarilo sa nám to niekde aj vzhľadom na časové možnosti niekde na úroveň najvyššej budovy.
A takto vyzerá začiatok promenády popri pláži, po chodníčkoch, ktorých koniec je pre nás neznámy.
A takto vyzerá snáď najluxusnejší hotel (je to len dohad pri porovnaní ostatných), ktorý sme mohli vidieť - taktiež v miernej rekonštrukcii a snáď i prípravách na sezónu.
A ako by to bolo v talianskom dovolenkovom stredisku, keby tam nebola akási mestská promenáda, ktorá by žila malými obchodíkmi, luxusnými obchodmi s oblečením, kaviarňami či obchodmi s hračkami pozdĺž ktorej vedie husté zelené stromoradie. Popravde tu v lete asi autá veľmi šancu nemajú pri tom množstve ľudí, ktoré sa tu musí „tlačiť".
Pomaly však Slnko začalo zachádzať, a tak prišiel najvyšší čas na odchod, keďže doprava bola kombinovaná a talianska - občas neistáJ. A tak sa nám nakoniec podarilo dostať úspešne domov cez malé dedinky, v ktorých ráno babky, tetule, dedkovia upratovali, prášili, umývali, či pofajčovali v oknách. Niektorí sa venovali záhradným činnostiam a iný len tak posedávali na uliciach pri svojich veľmi rôznorodých domčekoch - malých, väčších, moderných a veľmi pestrofarebných. Ani sa im nečudujem, veď jar tu už začala. Narcisy už týždeň dozadu rozkvitli, zlatý dážď sa už „rozlieva" a čerešne obliekajú do svojich typických šiat.
