Bologna je značne veľké mesto, ktoré aby ste videli, tak potrebujete veľmi veľa času a nielen jeden deň, aj to nie celý. Poznať mesto je už o niečom inom, vtedy musíte v meste žiť a vidieť dennodenný život. Mal som možnosť poznať aspoň útržok tohto úchvatného živého mesta, ktoré vás dokáže prekvapiť asi na každom kroku, vyraziť vám dych a často sa môžete pristihnúť pri tom, že nedokážete ani nasávať všetko, čo vám ponúka...
Ale poďme na pár zaujímavých miest, ktoré som z množstva fotiek vybral, pretože písať o všetkom, tak by ste museli čítať minimálne hodinu. Samotná cesta sa začala cca o 9:30 z Forli, odkiaľ cesta trvá necelú hodinku. Zo stanice sa vyberiete ľavým smerom na Via dell´ Independenza, po ktorej sa môžete dostať až na hlavné námestie Piazza Maggiore. Tesne pred ním však určite neprehliadnete jednu z dvoch veží (Torre degli Asinelli). K nim sa však ešte vrátim. A tak sa ocitáme sa na námestí Piazza Maggiore s fontánou Neptúna (Fontana del Nettuno) v strede a inými veľmi jedinečnými budovami, známymi nielen pre Bolognu, ale aj pre svet.
Pohľad na Palazzo Comunale (Radnica), ktorý si nemôžete zmýliť s ničím, keďže má nad vstupom sochu patróna Petronia a zároveň je „zložený" z troch častí, keďže každá bola dostavaná v inej dobe v dôsledku priestorových požiadaviek. Bol navrhnutý architektom, ktorý neskôr odišiel do Moskvy a podieľal sa na stavbe Kremľu, do Bologne sa však už nikdy nevrátil.
Na námestí sa tiež nachádza kostol San Petronio, ktorý je v súčasnosti tretí najväčší na svete. Stalo sa tak hlavne preto, lebo pôvodne architekt naplánoval kostol do tvaru kríža, čo sa však nakoniec neuskutočnilo, keďže do Bologne prišiel pápež a zakázal, aby sa tu nachádzal najväčší kostol, čím zostal vo svojej súčasnej podobe, bez bočných krídel. Napriek tomu je jeho veľkosť ohromujúca nielen zvonku, ale o to viac zvnútra. Stačí vám ak prejdete kostol, ktorý je 156 metrov dlhý, široký 72 metrov a do výšky presahuje 60 metrov.
Ďalej sme sa vybrali do priestorov školy - univerzity - Palazzo dell´ Archiginnasio, ktoré v minulosti zohrávali veľmi dôležitú úlohu, aj samotná univerzita ako celok.
V týchto priestoroch sme navštívili miesto, ktoré slúžilo ako učebná miestnosť pre anatómiu. Z tej miestnosti išiel neuveriteľný dych histórie po sadnutí si do lavíc. V strede miestnosti bol mramorový stôl, pri ktorom zvyčajne bol jeden študent a ostatní sedeli naokolo po celej miestnosti ako my v danej chvíli.
Profesor stál na jednom vyvýšenom mieste a nikdy sa priamo tela nedotýkal, používal len dlhé drevené „ukazovátko" a inštruoval študenta, čo má robiť. Zvyčajne tieto hodiny bývali najviac v zimných mesiacoch, hlavne kvôli zachovaniu tela a trvali približne 24 hodín, aby telo nestratilo potrebné vlastnosti a aby sa všetko stihlo. Na univerzite bolo mnoho významných profesorov, z ktorých jeden menom Mondinus (napravo na obrázku) vyniká viac, keďže ako prvý písomne spracoval knihu anatómie.
Nie, že by sa dovtedy medicína, resp. samotné pitvy nerobili, ale viac boli používané zvieratá ako ľudia. Samotná univerzita bola v rámci tej doby veľmi výnimočná a významná, keďže bola verejná a prístupná pre všetkých. Pri porovnaní so spomínanou univerzitou v Paríži sa líšila predovšetkým, že sa na nej vyučovalo oveľa viac odborných a iných predmetov, pričom vo Francúzsku išlo len buď o filozofiu alebo teológiu, keďže tamojšia univerzita bola určená pre kňazov a hlavne bohatých.
Je to takmer 900 rokov späť, čo sa vyučovala medicína v takýchto podmienkach bez akýchkoľvek prekážok a zároveň pod záštitou cirkvi. V miestnosti totiž sedel vždy ukrytý za zatvorenou prepážkou hore (na obrázku hore medzi erbmi) jeden z cirkevných predstaviteľov, ktorý počúval o čom profesori prednášajú a ak niečo bolo v rozpore a študenti to počuli, tak boli tvrdenia hneď vykonzultované, pričom študenti, ani profesor ho nikdy nevideli, iba počuli jeho hlas.
Samotná budova bola vyzdobená viacerými skupinami erbov, resp. tabuliek, ktoré sme neskôr identifikovali, že by mohli predstavovať niečo ako v súčasnosti tablá - úspešní ukončení študenti.
Následne sa naše cesty rozdelili, keď sme ostali v Bologni a skupina, ktorá chcela ísť späť v rámci univerzitného výletu, tak išli na stanicu a do Forli. Naše kroky však viedli na jednu z veží Torre degli Asinelli, ktorá je vo vysoká 97 metrov a na dosiahnutie tejto výšky je potrebné vyjsť približne 500 schodov. Pokiaľ je aspoň trochu pekné počasie, čo sme mali napriek pomerne silnému vetru, ktorý časom trochu ustal, tak sa oplatí vidieť Bolognu ako na dlani. Urobili sme veľmi veľa fotiek z vrchu, z ktorých vyberám len pár. Pohľad na Via Rizzoli a neskôr Via Ugo Bassi, kde je vidieť aj časť námestia Piazza Maggiore. Na ďalšej je vidieť hlavne mohutnosť rozľahlosť kostola San Petronio. Na ďalšej je vidieť v pozadí kostol San Domenico a ulica Strada Maggiore. Samozrejme nemôžem vynechať pohľad na nižšiu vežu z vrchu ako jeden z architektonických skvostov, ktoré sa nachádzajú snáď iba v Taliansku:).
Takže aj Bologna má vežu, ktorá je naklonená a je to veľmi zjavné, takmer zo všetkých pohľadov, kde tieto dve veže vidieť spolu. Talianske staviteľstvo napriek mnohým krásnym stavbám dokáže vytvoriť niekedy i nepredstaviteľné kombinácie. Obyvatelia Bologne však mali vchody do domov zvyčajne niekde vo výške minimálne 5 metrov (hlavne z bezpečnostných dôvodov), keďže časom sa im však nechcelo chodiť cez ne, tak si vytvorili spodné dvere, a postupne tak oslabovali steny, čím sa mnohé domy zrútili. Takisto i veže, z ktorých z pôvodného množstva viac ako 150 ich v súčasnosti existuje ešte 23. Mnohé domy boli z pôvodných domov pristavované v dôsledku nedostatku miesta pre študentov (univerzita mala obrovský počet študentov nielen v súčasnosti), niektoré boli pristavené aj viackrát. A takto vyzerá jeden z viacerých (tento konkrétne sa nachádza na Strada Maggiore), i keď väčšina vyčnievala skôr len do poldruha metra.
Potom sme už chodili po rôznych uličkách, väčších či menších, i univerzitu sme išli pozrieť, kde sme sa však dostali len k ústrediu vzťahov s verejnosťou, čím dnes uzavriem pohľad na ďalšie skvostné mesto a následne sme sa postupne vybrali na cestu domov.
