Celé sa to začalo minulý týždeň v utorok, kedy som sa vybral do školy skoro ráno. Z celého dňa som sa zúčastnil len jednej hodiny a ostatné štyri odpadli, preto som sa rozhodol ísť domov, lebo som nemal v škole už čo robiť, tak som bol potešený, že sa dostanem domov skôr ako zvyčajne a vybral som sa na stanicu.
Vtedy som ešte nevedel, že to bude dosť strastiplná cesta domov. Po príchode na stanicu som zistil, že rýchlik mešká 5 minút, čo nie je nič výnimočné. Po chvíli pribudol čas na desať minút, o ďalších pár minút už bolo meškanie dvadsať minút. V danej chvíli som to ešte nepovažoval za nič výnimočné, ale keď po ešte niekoľkých zvýšeniach času meškania sa celkové meškanie ocitlo na 90 minútach. Myslím si, že nie som sám, koho takéto meškanie dokáže nahnevať. Nič iné mi však neostávalo, iba čakať. Mnohí z ľudí čakajúcich na rýchlik Dargov to vzdalo a ani sa im nečudujem.
Po predlhom čakaní som sa nakoniec dočkal vytúženého rýchliku, ktorým som sa mal dostať domov. Medzi čakaním som sa dozvedel na stanici, v čom bol problém: pokazila sa lokomotíva, a tak museli pripojiť novú. Tým bol problém vyriešený, ale pravdu povediac už dávno som nezažil takéto dlhé meškanie. V zásade mi to nejak nevadilo, iba ma mrzelo, že zrovna v deň, keď som mal možnosť prísť skôr domov. Cesta však zďaleka nebola na konci. Keďže na trati je rekonštrukcia, tak asi 300 metrov pred mojou cieľovou stanicou odstavili náš vlak na približne 45 minút. Vtedy som bol už pomerne unavený z celého čakania a cestovania, že som sa už nad tým len pousmieval. Od sprievodcu sme sa dozvedeli, že nejaký „doborodinec“ presekol kábel na trati, a preto sme nemohli pokračovať ďalej. V mysli som si povedal, že ďakujem mu pekne. Ale čo už mi ostávalo ako čakať. Nakoniec som prišiel domov po 3 hodinách, čím som si utvoril vlastný rekord na mojej každodennej trase.
Na druhý deň som len dúfal, že sa takéhoto dlhého meškania nedočkám dobre dlhú dobu. Avšak moja situácia sa na druhý deň zmenila. Cesta trvala síce vo zvyčajných časoch, ale moja situácia sa zmenila úplne naruby. Nastúpil som do vlaku na poslednú chvíľu, pretože som nestíhal a akonáhle sa vlak pohol, uvedomil som si, že som zabudol najdôležitejšiu vec – peňaženku, v ktorej mám absolútne všetko, čo potrebujem – doklady, cestovný lístok a peniaze. Vtedy som začal mať pocity „čierneho cestujúceho“ (neúmyselne) a nebolo mi všetko jedno, pretože som sa tým pádom mohol dostať do celkom slušných problémov. Tieto pocity vrcholili v momente, keď prišiel sprievodca. Na moje veľké šťastie to bol pán v staršom veku, ktorému som všetko vysvetlil a bol voči mne ohľaduplný a nechal ma tak. Mohol som skončiť horšie, ale nemal som nič iné len index, aj to len náhodou.
Obával som sa však cesty späť, pretože som veľmi neveril, že budem rovnaké šťastie ako cestou do školy. Pre istotu som si požičal v škole pár peňazí, keby ma po ceste niekde vysadili. Nastúpil som preto do vlaku a po chvíli sa zjavila sprievodkyňa so žiadosťou cestovného lístku. Nasledovalo podobné vysvetľovanie ako doobeda cestou do školy. V tomto prípade trvala debata asi desať minút, prečo lístok nemám, čo so mnou urobí a podobne (možno ste to niektorí zažili aj sami). Možno trochu trúfalo, ale trošku som sa snažil robiť z tejto situácie srandu. Neviem, či na základe toho alebo nie, ale sprievodkyňa ma po jej odpovedi, že si rozmyslí, čo so mnou urobí, tiež nechala na pokoji, a tak som mohol docestovať bez akéhokoľvek trestu domov.
Touto cestou sa chcem nepriamo poďakovať sprievodcom, ktorí boli so mnou solidárni a neudelili mi žiaden trest v podobe pokuty. Mnohí z nich sú veľmi milí, pozorní a dokonca všímaví, kedy jeden z nich mi pogratuloval v deň mojich narodenín, čo si všimol zo študentského preukazu. K záveru preto považujem v niektorých prípadoch dlhé meškanie vlaku za priaznivejšie než cestovanie „načierno“, aj keď v mojom prípade bolo neúmyselné, a preto dúfam, že moja pamäť sa zlepší a peňaženku nezabudnem tak dlho ako sa len dáJ.
