Ja považujem cestovanie za nutnosť a niekedy veľký zážitok zároveň. Na takej ceste, či už je dlhá alebo krátka, alebo je do práce, školy či na dovolenku, môžete zažiť množstvo neopakovateľných situácií. A častokrát to nemusí byť ani príčinou nejakej príhody, stačí len to, aby ste boli vo vlaku. Čítal som jeden článok v novinách, ktoré určite väčšina čitateľov pozná (neformálne označené medzi niektorými jedincami ako denník za 8,50..heh..) o tom, koľko rokov majú niektoré súpravy a „mašinky“, ktoré brázdia slovenské železničné siete.
V danom článku bolo písané aj o najstaršej „mašinke“, ktorá naďalej pracuje v plnom nasadení na trase. Myslím, že to je trasa Žilina – Ružomberok. Tomu hovorím výkon, keďže ako som sa v článku dozvedel, táto lokomotíva bola vyrobená ešte v roku 1955!!! Cesta takýmto vlakom má hneď inú príchuť...človek sa môže obávať, či vôbec príde do svojej cieľovej stanice. No nemyslím to však kriticky, je skutočne aj obdivuhodné, že takéto stroje dokážu vydržať takú dlhú „službu“.
V základe ide o to, že v porovnaní so silnou konkurenciou iných novších lokomotív, slúži rovnako dobre. Má to však aj opačnú stránku mince, ktorá bola spomínaná v danom článku. Tá je, že v súčasnosti ani nie je možné, aby bola táto lokomotíva – „zaslúžilá umelkyňa“ – odstavená na svoj odpočinok, keďže nie je dostatok peňazí na to, aby bola nahradená novšou.
Vlakom cestujem denne do školy a strávim v ňom asi jeden a polhodiny denne, čo nie je veľa, ale zas to nie je až tak málo. Za dobu, čo využívam železničnú dopravu, však musím povedať, že sa o dosť veľký kus zlepšila, ak nerátam sem tam preplnené vlaky a v súčasnosti občasne meškajúce spoje – verte mi, viem o čom hovorím, nezažil som jedenkrát meškanie vlaku a nebolo to ani desať minút ani polhodinu. Ale človek si zvykne a nakoniec je rád, že sa vôbec dostane tam, kam chce, aj keď pritom riadne hromží.
Keď si predstavím, že som v začiatkoch môjho každodenného cestovania chodieval súpravami, pri ktorých som mal obavu o to, či sa náhodou niekde na trase neodpoja alebo som si nebýval istý, či naozaj sedím vo vlaku a nie na kolotoči, čo to so mnou tak triaslo, tak je to určite zlepšenie – čo sa týka spôsobu prepravy. V súčasnosti môžeme chodiť v súpravách, ktorých rok výroby je výrazne neskorší ako u vyššie spomínanej „mašinky“.
Dokáže ma však nahnevať, ako sa mi aj raz stalo, keď niekto ešte dokáže znevažovať snaženie sa zlepšiť spôsob prepravy alebo súpravy, ktoré nie je v našich končinách ľahké nahradiť. Jeden pán sa totiž ohromne rozčuloval nad tým, ako v súčasnosti vyzerajú nové súpravy. A dával si záležať na tom, aby to bolo počuť po celom vozni. Stále mal v ústach len niečo v zmysle, to sú mi vlaky, všetko je tu z plastu...a snažil sa povedať jednu „veľkú pravdu“ za druhou. Pravdu povediac, neviem, čo sa mu na nich nepáči. To, že je interiér z plastu, je podľa mňa výhodnejšie minimálne z hľadiska údržby alebo aj odhlučnenia. To, že môže cestovať aspoň v kultúrnejšom prostredí, užívať si cestu a okolitú krajinu v pohode, pri činnosti, ktorá mu vyhovuje, či už čítanie novín alebo knihy, počúvanie hudby, prípadne driemať a nie je tak ničím rušený. Spomínam si, že ten pán v súvislosti s interiérom odsudzoval Slovákov (!!!) za to, že aj na kvalitnom materiále šetria. Som si istý, že nebol „spoločensky unavený“, ale zjavne sa mu niečo nepáčilo, na čo som neprišiel. Ale jemu asi viac vyhovujú vlaky, ktorých vek je podstatne vyšší ako aj môj a možno aj to, že sa človek bojí niečoho chytiť, aby sa nezašpinil alebo nezranil...samozrejme, že takých chodí na Slovensku ešte stále dosť a ešte aj bude.
Pri spomienke na spomínaného pána mi prichádzajú na myseľ rôzne iné situácie, ktoré som mal možnosť zažiť na svojej trase vlakom, ale časom sa možno podujmem ich napísať.
Myslím si, že je ešte dosť čo robiť na to, aby sa naša železničná doprava dala porovnať s inými vyspelejšími a hlavne zmodernizovanými traťami, súpravami (i keď na tom sa tiež relatívne usilovne pracuje), ...a s nimi prídu nové zážitky, nové názory na dopravu...uvidíme. Nechajme sa prekvapiť a zatiaľ si užívajme tie naše pravdepodobne nikdy nezabudnuteľné lokomotívy, malé motoráčiky (, ktoré ja osobne nazývam „kvádriky“, lebo ak z nich vystúpite, tak sa podobne aj cítite..heh).
