Ja som zažil užviacero operácií v oboch prípadoch. V poslednom prípade to bola všakvýnimočná operácia, pretože bola prvá, pri ktorej som bol v úplnejanestéze. A priznám sa, že som sa na to tešil, aj keď som nevedel, čomôžem očakávať. Je to zvláštny pocit, keď človek vie približne mesiac vopred,že sa niečoho takého zúčastní. Ja som sa však tešil tým viac čím sa operáciablížila ku dňu D.
Tento zážitok –pretože sa to dá považovať za zážitok, minimálne pre mňa je – sa uskutočnilniečo vyše týždňa dozadu a som rád, že všetko prebehlo v poriadkua výsledok je podľa očakávania veľmi dobrý. Na prežitie všetkých vecí,ktoré sa odohrávajú okolo toho, som musel mať vyhradený celý deň – aj kvôlipooperačnému pozorovaniu. Jediné, čo mi trochu prekážalo, bolo to, že som muselbyť až do času zákroku hladný a dokonca aj smädný, ale predpokladám, že tomá svojej opodstatnenie.
V zásade toprebehlo všetko veľmi plynule. Ráno na pol desiatu som sa dostavilk lekárovi, ktorý ma mal operovať. Bol som zavedený do izby, ktorá sastala pre ten deň mojím obytným priestorom. Pre to, aby som sa nenudil, tak somsi vzal so sebou knižku a mal sa tak čím zabaviť než príde k niečomupodstatnému. Nečítalo sa mi však tak ľahko, pretože po príchode na izbu somdostal od sestričky pilulky, ktoré majú priviesť do uvoľneného stavu a abyprekonal strach pred zákrokom. Popravde, ja som takú pilulku ani nepotreboval,pretože som si užíval každú chvíľu v ten deň – aj keď to znie možno šialene,ale je to fakt. Ale prečo by som si ju nedal, keď hovorím, že som si každýmoment užíval. Ani sám neviem, či som bol nejaký odolný voči tým tabletkám, alenejak to na mňa nepôsobilo, a tak som veselo čítal knižku ďalej. Keď sombol už trochu unavený – určite aj pod vplyvom „utlmovákov“ – tak som si ľahola snažil sa driemať. A po určitom čase prišla sestrička, že sa môžemdostaviť na operačný stôl.
A tak som satrochu „mátožne“ dopravil na miesto konania zákroku. A vtedy začala tápravá chvíľa. Začal som vnímať všetko akosi intenzívnejšie, čo všetko sa predzačatím robí. Samozrejme na mňa napojili všetky možné káble, ktoré mali zaúlohu pozorovať môj stav. Napichli mi žilu, aby do mňa mohli rýchlo „vliať“látky, ktoré ma za malý moment preniesli do sveta snov. A to bol asi tenpocit, ktorý som možno najviac očakával – moment, keď do mňa pôjdu látky, ktorémajú tú schopnosť prenášať ľudí do bezbolestného a snového sveta. Ak byste sa pýtali, že ako som sa cítil, tak odpoviem vždy, že výborne. Prvé čo somcítil bolo, ako mi opadli nohy a prestali poslúchať a oddali salátkam vnikajúcim do tela a potom sa poddala aj hlava. Podľa toho ako somv tej chvíli vnímal čas, všetko sa to odohralo v priebehu – podľa mňa– asi 10 – 15 sekúnd.
Potom užnasledovalo už len prebudenie vo „vlastnej“ posteli asi po dvoch hodinách odmomentu, keď som prestal bdieť. Nič ma nebolelo a bol som príjemne ospalý,aj keď som vnímal len veľmi zahmlene, a preto som pokračoval v tom,čo ma bavilo a nútilo zároveň – v spaní. Prišiel však aj čas odchodupribližne o pol piatej, kedy pre mňa prišli rodičia. Rozhodol som sa vstaťa jediné, čo ma najviac bolelo boli lýtka, pričom tie nemali so zákrokomnič spoločné – mimochodom, zákrok sa týkal nosa (ale plastika to nebola:D, ajkeď som ho mal celý oblepený leukopastom až do nasledujúceho dňa).
K záveru môžemnapísať len toľko, že som rád za prežitie tohto jedinečného zážitku (keďže tobolo prvýkrát) a v neposlednom rade, že všetko sa vydarilo tak akomalo a môj problém sa vyriešil, čomu som veeeľmi rád. Tým, čo sa na niečo podobné chystajú alebo ich to nečakane zastihne môžem len odkázať, aby sa nebáli, nebolí to a sami uvidíte, že je to istým spôsobom príjemné:).
