Šušníci sem najprv vošli s bujarým hukotom, pompou a s návrhom: "Nechce ísť dáma ku mne, že šak já mám money a vlastný dom!".
"Aha?"
"No ty si za vodou, chalan. A vieš ty vôbec koľko mám rokov?". Chalan sa schúlil v kresle, keď som mu povedala, že skoro 17!
To bolo v stredu.
A zrovna v stredu som sa rozhodla nemať deti!
Vo štvrtok som už v sprievode troch chlapcov pod zákonom nakupovala fornetti v potravinách. Vraj sú mojou ochrankou. Po tejto informácii sa mi už druhýkrát nadvihlo obočie pod ofinou. Malý, nitkovitý a útly Marek, potom trochu bacuľatý a detský Kristián a o chlp starší a freestylový náčelník Bohuš.
Nasucho preglgli, keď som sa postavila. Predsa, som o dva chlpy vyššia aj staršia.
Možno len predsa budem mať deti.
V piatok som sa už dozvedela, že chalani nemajú otcov a urobili by všetko pre to, aby ich opäť mali živých. 15-ročný Marek vyhlásil, že by kvôli tomu dokonca prestal aj fajčiť.
"A kedy si vôbec začal?".
"Noo, v 10-tich, potom som v 12-tich skončil a začal znova v 13-tich.".
Panebože, v 10-tich? Školská psychológia klasifikuje desiaty rok života ako mladší školský vek!? Obočie pod ofinou som už nedvíha, vlastne bolo pernamentne nadvihnuté do konca našej debaty.
Pedagogicko-didaktický Bohuš mi predostrel presný plán výchovy svojich budúcich ratolestí, ".. no to víte, teta, ja svoje decko vychovám úplne inak.. víte? Nebude on očúvať rap, lebo tam sa nadáva, nedám ho ja do šupáckej školy, ako tu, aha, ten nitránsky Bronx.. pekne ho já budem vychovávať, bude šúpať do školy každý deň!".
Taktiež som "očúvala ako 15-ročný zeťal 20-ročného vo freestyle, vraj som čaja a raperská hudba je pravdivá".
V sobotu mi chlapčiská kreslili, ba dokonca grafitovali na papieri moje meno. Bohuš nadvihol šiltačku a takto mi vyjavil: "Jednému nerozumím, teta, šade, kam dojdeme, robíme zlotu, ale tu pri vás, sme normálni a čarbeme si ako deti, heh". Ba ešte aj jeho smiech sa niesol v raperskom rytme.
Keď heh, tak heh.
Bože, ako nám tie naše besedy bujneli a ja som zavše pocítila pedagogický rozmach! Vytvorili sme si planétu Raperskovo a naše rozhovory obsahovali aj výchovný aspekt. Chalani medzičasom odhodili drzosť a ramenatosť, až kým...
... "Tetáááá, rýchlo, nemáte niečo studené? Kristiánovi puchne oko, bude tam mať monokel!".
"Čo sa stalo?".
"No, ja som mu praskol, lebo do mňa na hajzli drgal", hrdil sa Marek - áno, presne ten, špajdlovitý Marek, ktorý bol taký útly, že sa v kancelárskej stoličke zakaždým stratil, spriesvitnel.
Ja som nakričala na Mareka, Marek na Kristiána, Kristián na všetkých a pedagogický Bohuš? Podvihol šiltačku so slovami "Vidíte to, teta? Neveďá sa správať! Sú nevychovaní!".
Predpokladám, že naše seansy sa zavŕšili včerajškom, keď tenký, zahanbený Marek papuľnato vyrašil a odfrnkol z kancelárie. Medzitým si Kristián pritískal napuchnuté oko o sklenené dvere pracovne.
Bohuš sa ešte pri odchode v raperskom štýle zachechtal a aj on sa postupne stratil v húfe ostatných šiltačiek obchodného centra.
Po fafrnkoch mi ostali grafitové výtvory a po Kristiánovi, mastný fľak na vstupných sklenených dverách.
Byť "tetou" je neľahké...
