Je to, ako keď vynecháte posilňovňu, či hodiny jogy.. svalstvo slabne, začne atrofovať. Moje srdce nie je posilňované, nie je milované.. lásku postráda.. ochabuje, zmenšuje sa.. citovo prahne..
Sme primoderní a zbabelí na to, aby sme si na rovinu povedali, že sme v 21. storočí nešťastní a neschopní milovať, no stále nie sme až natoľko moderní, aby sme dokázali bez lásky žiť..
Spomínam si, ako mi babka pri okopávaní záhradky rozpovedala jej príbeh lásky. Bol jednoduchý.. nekomplikovaný.. bez škandálov a vypočítavosti. Každý príbeh lásky je iný, áno.. ale prečo mám pocit, že v minulosti bolo lásky a citovej vytrvalosti viac?
Iný príbeh. Rok 1978. Dedinské veselie. Ona na parkete. On vystupujúc zo starého žiguláka zazrie ju. Neváha, ide k nej, zruší všetkých ďalších nápadníkov, dobyvateľov. Ženu si získa, pretože zabojuje, vie, čo chce. Jednoduchý príbeh, ale tak sa stal.
Rok 2011. Som na narodeninovej party, sledujem parket.. dvaja muži a jedna žena, z toho ona zadaná. Odrazu pác, žena oblapkáva zadky okolitých mužov, dobýja. Chlapi zneistejú, ich pohľady sú sporné, odchádzajú z parketu, ale čo to? Dychtivý chmat za ramená a chlap je opäť, chtiac-nechtiac vtiahnutý do hry. Odkladám pukance, tento scenár sa mi nepáči. Nestíham sledovať, kedy sa to zmenilo? Kde sú Don Juani? Odkedy sú Don Juanky?
Som mladá, ale niekedy mladým nerozumiem.
Nerozumiem láskam dnešnej doby. Divné storočie.
.. najviac to bolí večer.. a ráno.. vlastne to bolí zakaždým, keď si uvedomím, že nie som teraz milovaná..
Je to, ako keď nepolejete kvetinu..
