Čo vám poviem, však je to jedna dobrá duša. Vychovala 7 detí, ktoré uzreli svetlo sveta rýchlo po sebe. Po pôrode sa ani nestihla poriadne nadýchnuť a už bolo ďalšie na ceste. Manžel pracoval vo vzdialenej bani, preto ho vídala len na výročné sviatky. S rodinou trávil každý štvrtý týždeň po troch odpracovaných. Silná viera a svedomie im bránili čo i len pomyslieť na potrat. Boh dal, povinnosťou človeka je dieťa priviesť na svet a postarať sa o neho. A robili to s láskou.
Zamestnanie neprichádzalo do úvahy, už ho mala doma v nepretržitom režime. V dome to dňom aj nocou šumelo ako vo včelíne. Deti príliš chorľavé neboli, ale ak sa niektoré nakazilo nejakým sezónnym vírusom, nastal všeobecný poplach. Chránila ich ako mohla a ako správna žena z dediny, poznajúc množstvo liečebných metód starých materí, dôkladne sa starala o bylinkovú prevenciu. Variť, prať, zašívať a plátať roztrhané gate, udržovať v dome dlhodobý "mier" medzi "znepriatelenými stranami", boli jej každodennou plnotučnou činnosťou.
Deti vyrástli, rozpŕchli sa do sveta síce nie s luxusnou výbavou, ale vzdelanie dostalo každé do takej miery, aké zvládalo. Bilancia bola úctyhodná, traja inžinieri, štyria maturanti s remeslom v rukách. Počas štúdií potomkov pracovala koľko mohla, väčšinou ako upratovačka práve tam, kde ju potrebovali. Nastal čas bilancovať.
Manžel sa nedožil vysokého veku, krátka ale intenzívna choroba ho vydala zubatej napospas ešte pred dôchodkom. Ako bol pracovitý a poctivý človek, tak ho život potrestal za jeho dobrotu. Tetka ostala na starobu sama v starom dome, so svojimi spomienkami. Ani nie tak odkázanosť na peniaze, veď s vdovským po manželovi mala pre seba dosť, vždy žila skromne, ale zvyk neustále pracovať ju priviedli na pozíciu upratovačky v neďalekej nemocnici. Robila to s láskou, akoby leštila zlaté kľučky a bielu mramorovú podlahu v cisárskom paláci. "Podlahová kozmetička" ide, uťahovali si z nej chlapi pred miestnym obchodom, keď tam postávali s pivami v rukách. Oplácala úsmevom a cítila na svoju prácu hrdosť.
Pracovala. Zrazu sa jej zatmelo pred očami a viac si nič nepamätala. Zobudila sa na neznáme zvuky a hlasné budenie sestry na pooperačnom oddelení, izbe, kde sa dospáva "opica", vyčíňanie anesteziológa. Od prekvapenia skoro onemela, nikdy nestrávila na nemocničnom lôžku ani sekundu a teraz toto. Trvalo hodnú chvíľu kým pochopila čo sa stalo, ak vôbec pochopila. O nejakých "bajpasoch" sa chýry k nej nikdy nedostali. Také "novoty, čertove fígle a pokušenie diabla" muselo postihnúť práve ju.
Prežila vďaka tomu, že vedomie stratila pred ambulanciou lekára, ktorý napriek pokročilému času ešte pracoval a pri páde pri nej stáli všetci svätí. Hlavou narazila do rozheganých dverí ambulancie, tie sa s rachotom rozleteli a tetka sa v bezvedomí ocitla div nie pred nohami lekára. Potom to už išlo veľmi rýchlo.
Zotavila sa akoby zázrakom, akoby ani nemala telo v seniorskom veku. Bylinky a čistý vzduch pod horami v kombinácii s liekmi urobili svoje. Znovu sa cítila na prácu dostatočne silná a popravde, už jej veľmi chýbalo jej oddelenie, sestry a pacienti, s ktorými si občas pár slov prehodila. Čo to sa od nich dozvedela a takto denne bohatšia o "duševnú potravu" sa s radosťou vracala každý nasledujúci deň. Obzvlášť ju povznášalo, ak nevedomému novému pacientovi mohla aspoň slovkom pomôcť. Hnalo ju aj vedomie, že má svoj podiel na čistom prostredí nemocnice, ba nepriamo sa podieľa na liečení pacientov.
Popoludní, ako denne pred nepríjemným incidentom, prišla do svojho kamrlíka s "kozmetickou" výbavou. Jej odhodlanie pracovať a po sebe zanechať dokonale čisté povrchy interiéru boli ešte väčšie ako kedykoľvek predtým. Zachránili jej život, cítila povinnosť zaviazanosti, povinnosť splatiť svoj dlh. Na jej prekvapenie ju tam čakal odkaz od "vedúceho", mala sa dostaviť priamo k primárovi oddelenia. Zaliali ju studené kropaje potu, nikdy sa to nestalo a ešte k tomu ku primárovi oddelenia. Sama by nedokázala povedať, či bol väčší strach alebo zvedavosť, samozrejme išla.
Primár si ju posadil oproti sebe ako viac než dôležitého človeka, dokonca ponúkol aj vodu na pitie. Pár sekúnd sa skúmavo pozerali na seba a primár prerušil to metráky vážiace ticho.
Pani Čulá, dostali ste sa do "konfliktu záujmu". Vyriekol neznáme slová, ktoré tetka nikdy nepočula, hoci sa jej niečo marilo. Akoby takéto cifry predniesol v rádiu sám predseda vlády. Politika ju nezaujímala, ale nedalo sa jej vyhnúť, tlačila sa medzi ľudí aj z kanalizácie a zatvorenej stodoly. Konflikt záujmov a ja upratovačka, mrmlala si popod nos a razom prerušila primára : "Čo to je "?
Čakal takúto otázku, tetku Čulú poznal každý na oddelení a pustil sa do vysvetľovania :
"Zachránili sme vám život, lekári a sestry museli siahnuť na dno svojich síl a schopností, ale na našu radosť sa to podarilo. Čiže tým sme sa dostali do nejakého vzájomného vzťahu. Vy, pani Čulá, sa tu staráte o čistotu prostredia, dezinfikujete podlahy, kľučky, zárubne dverí a vôbec všetky plochy, na ktorých by sa mohli nerušene rozmnožovať baktérie, mohli by sa nasťahovať do postelí pacientov a aj do operačných rán. Dokonca by mohli pacientov zabiť". Tetka čakala čokoľvek, ale nie takúto "hatlaninu". Primár pokračoval takmer bez nadýchnutia.
"Inými slovami, vy svojou prácou viete priamo ovplyvniť chod oddelenia, úspešnosť práce lekárov, kvalitu ich služieb. V čistom prostredí sa darí každému, ale ak sa rozmnožia baktérie, problém majú všetci a sú ohrozené životy. To znamená, že máte tak významný vplyv na priebeh práce lekárov, že nemôžete pracovať v ich blízkosti, nakoľko sme vás v minulosti na tomto oddelení liečili a vyliečili. Mohla by ste chcieť na jednej strane prejaviť im vďačnosť, na druhej zase ak nedostatočne umyjete povrchy, premnožené baktérie ich prácu sabotujú, prirobia im nekonečné starosti, predĺžia služby, budú pod nátlakom.
Tetka zvraštila čelo, utrela si studený pot do rukáva, zvlhčila si vodou vysušené zlepené hrdlo a horko ťažko zo seba vysúkala pár slov :
"Pán primár, prosím, vysvetlili by ste mi to zrozumiteľnejšie ? Ja som len taká obyčajná žena, z dediny, nerozumiem vašim slovám a už vôbec neviem, čo to znamená ten "konflikt záujmov", však ja nikomu nič zlé nechcem".
Primár zvraštil čelo, hlboko sa zamyslel a tetke Čulej povedal :
"Ani ja, ani nikto iný v súvislosti s vami tomu nerozumie. Ani Boh tomu nerozumie, ale my máme iného boha. A ten povedal, že keby si plnil svoje povinnosti vo vzťahu k zdravotníctvu, bol by v konflikte záujmov. Zdravotníci mu totiž zachránili život. A s vami je to presne taký istý stav. Stačí keď si zapamätáte, že iný boh určil inú cestu".
Tetka sa tíško rozplakala. Nesplatí svoju zaviazanosť, nevloží svoju radosť z navráteného života do práce, ktorú si tak cenili na oddelení všetci. Primár sa s ňou rozlúčil veľmi úctivo, hoci jej to už nebolo nič platné. Odišla.
Každú nedeľu sa v kostole modlila k svojmu Bohu a zrazu je tu nejaký druhý a zobral jej prácu. Toho svojho mala za "všemohúceho", v každej kázni to tak odznelo. Ostala v pomykove, zneistená. Ktože je ten nový boh, keď je tak silný, nebolo by vhodné začať sa k nemu modliť ? S týmito otázkami musí k farárovi, rozhodla sa.
Farára zavalila ťažoba, dilema hmotnosti Titanicu, čo má povedať tetke Čulej, kto je ten nový ? Pravdu podľa faktov, alebo fikciu pohľadom cez ružové okuliare ? Pravda by tetku mohla vrátiť na operačný stôl, fikcia ju tam vráti možno o pár mesiacov neskôr.
Tak či tak, bude ju to bolieť. Ale ja, kňaz a duševný pastier, nechcem mať nikoho na svedomí. Nech ukáže čas...a tetku prijal na upratovanie fary. U toho "nášho" Boha, konflikt záujmov nehrozí.
