Nabil delo, z ktorého už raz v minulosti vystrelil. Súdruhovia okolo "šéfa" nepostrehli jeho slabosť pre "geniálne" výstrely do politického hnojiska. Znovu si spomenul na kroky z minulosti, akoby sa prebudil nejaký démon a vnukol mu myšlienku. Musí s nimi nepretržite zápasiť, však stále sedí na stoličke podpredsedu, "pod predsedom" a to je potupa. Nie je to to, čo chce a verí tomu, že on je jediný vyvolený na tento úrad. Cena nie je podstatná, okolnosti sú nepodstatné, názory, práva a nároky iných sú nepodstatné. "Len on s jeho cieľom" predstavuje stred vesmíru, riadi pohyb v galaxii, točí zemeguľou ( pardon, zabudol som, že Zem je možno plochá, potom sa netočí ) a posúva figúrky na politickej šachovnici v závislosti od mentálneho stavu, hladiny neurózy vlastného ega.
Nemôže byť podradnejší ako iní, je predseda strany s "bohatou" a mokrou históriou a predsedom musí byť všade. Ego nepustí. Vzal si niečo do hlavy a von to už nejde. Démoni vo dne v noci šuškajú, ide to spoza okna, z almary aj spod postele. "Preceda", "preceda"..."preceda". Realita ? "Precedom" stále nie je a nebude ? Je tam toho, ide sa na vec.
V sobotu odpálil nálož v zmysle : "Budem rýpať dovtedy, kým nebudem predsedom, aj za cenu pádu vlády". Silne mi to niečo pripomína, scénu zo supermarketu.
Zažil som to niekoľkokrát v blízkosti pokladní supermarketu. Vždy to bol chlapček, asi vo veku 4 - 5 rokov a s matkou sa blíži k pokladniam. Úpenlivo narieka, kľučkuje krížom - krážom uličkou, aby získal čas a oddialil východ z obchodu. Niečo silou mocou chce a matka mu to nechce kúpiť. Je tak blízko svojho vysnívaného "niečoho" ( väčšinou hlúposti, priveľa sladkostí, alebo niečo, čo si dieťa vsugerovalo, že to musí mať ) a ono sa mu to cestou k pokladni vzďaľuje. Plač a prosby nepomáhajú ani v štádiu, keď už tričko na hrudi nesie výrazné stopy sĺz, pod nosom sa týčia "sviečky", siahajúce na pery. Zúfalstvo vrcholí tesne pred pásom pokladne. Dieťa je psychicky na dne, vzdať sa však nemieni, nie je to možné. Nedokáže ustúpiť, na to nemá psychických síl a svoj "výstup" doťahuje do finále. Padne na podlahu ako podťatý, zúfalý plač vystupňuje do uši trhajúceho revu. "Hádže" telom na všetky strany, okolo seba kope a jačí omnoho viac ako znesie ktokoľvek v obchode. Nakoniec pre matku neostáva iná možnosť ako použiť silu, preniesť ho na opačnú stranu pokladne a následne sa venovať blokovaniu nákupu. Keď sa s nákupom pohne od pokladne smerom von, plač sa tlmí, objaví sa pár výčitiek na jej adresu, ale situácia sa postupne upokojuje. Musí, on je tým slabším a v ruke nemá žiadny tromf, ak sa matka "neposkladá". Ktorá je už patrične vycvičená, vydrží do konca.
Je to neurotické dieťa, jeho problémy sú v takom veku takmer neriešiteľné, ale väčšinou z toho "vyrastie". Ten náš "chlapček" už zmeškal všetko, je bez šance, bude to len horšie. A tu sa to celé láme, tu sa mi to začína páčiť. On sa matke nemusí prispôsobiť, on je "preceda", ktorý hádže uterák.
Súdruh, národný hrdina národniarov !
Podporujem rýpanie, podporujem fňukanie. Hračku ani cukrík síce nekúpim, ale pokračovanie rýpania zaiste svoje ovocie prinesie. Nepochopíte aké, v pohnutí mysle sústredenej na cesty za bratmi agresormi a hulvátmi na východ, na kanceláriu "precedu", na vidinu ďalšieho portrétu na stene, je pozadie v hustej hmle. Výnimočne sa mi začína páčiť povaha : "Ak ja nie, potom nikto", páči sa mi pomyslenie na pohľad súdruha Fica do prázdna, páči sa mi pomyslenie na poplach nie v oblakoch, ale na hradnom kopci.
Súdruh, smelo do toho, správny horal sa nedá odradiť nejakými zmluvami, veď aké zmluvy platili a platia v horách ? Právo silnejšieho a drzejšieho. Slabý sa nikdy v hore nenažral a nenažerie. Konečne niekto dá do laty biele goliere a inteligentov.
