Bolo by naivné predstavovať si akékoľvek iné hodnotenie zo strany malého cára na adresu pätolízači Gašpara. Ako naznačuje perex článku, máme dočinenia s absolútnym profesionálom, takým slovenským Jamesom Bondom.
Peter Šloser vo svojich knihách opisuje policajného prezidenta nasledovným spôsobom :
V "Zlatej husi" ( v knihe je to Zlatá hus ) a aj v preslávenej budove ochrankárov však mali často iný názor. Ak bol nervózny, nedokázal sa dostatočne ovládať a často používal slovo "akože". A na nervozitu mal veľmi často opodstatnenie. Nie z dôvodu neúspechov v odhaľovaní trestnej činnosti. Ak zaznel telefón so slovami "príď ku mne", dostavila sa triaška a z toho suverénneho, časom aj "operetného generála", sa stala roztrasená figúrka. Nikdy nevedel po čo si ide, pochvalu, alebo poriadnu hubovú polievku.
Ak sa mu náhodou podarilo utrúsiť slovo "akože", v obidvoch zariadeniach bol okamžite zahriaknutý a nevyberaným spôsobom. Vždy si prišiel po nejaké nové úlohy, alebo priebežné informovanie o stave "rozpracovanosti" nepohodlného vyšetrovateľa s jeho skupinou operatívcov. Triedny nepriateľ. Bol pod neustálym tlakom, mal nepretržitú úlohu odstrániť nebezpečných policajtov z cesty. Aby sa svojim chlebodarcom zapáčil a tlmil švagrov a bossov hnev, vymyslel so svojimi vernými z iných útvarov ako prislúchal "triedny nepriateľ" niekoľko pascí. Boli naozaj "dokonale domyslené", do dôsledkov, ale na vlastnej mentálnej a "profesionálnej úrovni".
Súkromné auto. Vedel, že vyšetrovateľ mal súkromné auto dovezené zo zahraničia ako second hand. Vydal príkaz na jeho pristavenie na policajné prezídium z dôvodu kontroly, či nebolo kradnuté. Z rôznych dôvodov trvala kontrola 3 týždne a zatiaľ manželka bola bez auta.
Pracovná neschopnosť. Vyšetrovateľ náhle ochorel hneď na začiatku týždňa. Horúčky a ostatné sprievodné javy chrípky ho donútili ostať PN, ale ostal na policajnej ubytovni v BL. Dochádzal na "týždňovky" a nechcel doma nikoho nakaziť. PN ohlásil v súlade s predpismi. Pán generál si ho urgentne zavolal k sebe na pohovor. Takmer dve hodiny mlel neprestajne niečo nesúvislé o medzinárodnom terorizme. Nie nadarmo. V tom čase poslal Inšpekciu na kontrolu prítomnosti chorého na ohlásenej adrese. Samozrejme tam nemohol byť.
To boli pre ilustráciu dva najdrsnejšie prípady šikany a snahy o vyhodenie vyšetrovacieho tímu. Bolo ich podstatne viac. Len prezieravý prístup vyšetrovateľa niekedy nestačil. Musel zasahovať aj vtedajší štátny tajomník min. vnútra. Minister bol viac - menej neutrálny, nakoniec je známe, že sa s pánom generálom veľmi dodnes neráčia, aj keď to navonok vyzerá inak. Syn chcel dokonca na chate v Čifároch bývalému ministrovi zapichnúť vidličku do čela so slovami : "ten nás všetkých potopí".
Nikdy ani na sekundu nešlo súdruhovi generálovi o spravodlivosť. Nepretržite riešil svoje osobné záujmy a záujmy "našich ľudí". Brali statočne a koľko sa dalo. Týždenné "zvodky" ( centrálny informačný tok všetkých riešených prípadov a stav úkonov vyšetrovateľov ) slúžili ako "systém včasného varovania" a najskôr sa riešil obsah u švagra a až potom na prezídiu.
K svojim podriadeným bol vždy maximálne povýšenecký a arogantný. Potrpel si na celebritné oslovovanie a svoju nadradenosť dával najavo nepretržite. Aj to je jeden z bežných javov vysokej neprofesionality.
Prednostne sa riešili prípady, ktoré boli ľahšie zvládnuteľné z dôvodu kladnej štatistiky a istých prémií. Závažnosť hrala druhé husle. Syn ako vyšetrovateľ, bol prijatý na otcov pokyn. Jeho schopnosti sa rovnali nule. Za krajských riaditeľov menoval lojálnych funkcionárov, niektorí na mieste závažných zločinov kontaminovali miesto činu. Z čírej neprofesionality. Urobil to nie jeden, potvrdil to nezávisle aj iný štátny zamestnanec.
Malý cár je schopný urobiť čokoľvek. Navzájom na seba vedia toľko, že sa musia pomaly držať za ruky, aby jeden druhého nestratili z dohľadu. Aj v civilnom živote platí pravidlo, že : "So svojou konkurenciou ( nepriateľom ) spolupracuj ak ho chceš mať pod kontrolou".
Telocvikár, odborne na míle vzdialený prezieravej policajnej práci. Ale v uniforme vypadá veľmi dobre a to je bonus, to je to, čo malý cár vidí okrem spoločnej "úspešnej minulosti". Nezabúdajme na fakty, knihy Petra Šlosera, majú veľkú vypovedaciu hodnotu a na rozdiel od iných krimi príbehov sa viac podobajú literatúre faktu. Osoby sú s realitou veľmi ľahko stotožniteľné.
Osobne som sa ho opýtal na pravdivosť uvedených prípadov v knihách. Nie kriminálnych príbehov, ale sprievodných faktov z vnútorného života polície tých časov. Potvrdil ich skutočnosť. Toľko z kníh Petra Šlosera.
Na záver jeden citát z FB stránky pána súdruha Gašpara :
NEDOVOLÍME, ABY LIPŠICOVCI NAĎALEJ TANCOVALI NA HROBOCH MŔTVYCH
Nikto si nemôže byť istý životom a svojimi právami, kým nebudú vyšetrené machinácie ÚŠP a čurillovcov, ktoré viedli k zmareným a zničeným životom. Na všetko jestvujú nepriestrelné dôkazy. Právny štát na Slovensku je v troskách a jedinou prekážkou pri jeho rekonštrukcii je moloch spriaznených a beztrestných prokurátorov a policajtov, ktorí kašlú na dôkazy a roky plnia jediné politické zadanie. Snahy súčasnej opozície o vytváranie mediálnych protivládnych obrazov sú motivované len tým, že sú spolupáchateľmi a parazitovali na tomto chorom systéme. Slovensko nie je džamahírija, Slovensko sa musí vrátiť na cestu štandardného európskeho štátu.
Koniec citátu, bez ďalšieho komentára, nie je potrebný žiadny, na jeho stránke je takýchto komentárov hoci koľko. Na každého pamätá, len na seba nie...
Zdroje : Peter Šloser a jeho 6 kníh, denník "N"
