Padá to na chudáka z každej strany. Obklopený hordou neschopných diletantov sa snaží ako vie a keď sa zdá, že sa cieľ blíži, bum a semafor ľahne. Keby si ten truľo rozbil vlastné garážové dvere, ale nie, on musí vyvaliť semafor na križovatke. Nakoniec, aj ten stĺp mohol ustúpiť, však nešlo obyčajné auto, chmuľo jeden, tak mu treba.
Všetko ťaží jeho bedrá a dokonca sa musí zavčas rána postaviť pred kamery a vysvetľovať. Nikto na tomto svete by bez jeho pričinenia nezistil, že sa v noci odohral "len taký obyčajný ľudský príbeh, len takého obyčajného človeka". Až sa mi chce použiť prirovnanie s románovým hrdinom Borisa Polevoja, "Príbeh ozajstného človeka".
Na pilota Meresjeva mu síce niečo k rovnocennému glancu chýba, ale nie veľa. Nádherný príbeh, na konci ktorého je semaforom ohrozený, ale nezastaviteľný "človek", hrdina. Cez nástrahy noci, obrubníky, zahmlenú hrboľatú asfaltku, s krvácajúcim tátošom, ale do cieľa dorazil.
Život napíše neuveriteľné príbehy a hneď ďalší sa písal aj na včerajšej rannej tlačovke. Modrý oblek a dojem z človeka v ňom hodný predsedu vlády Slovenska. Ten istý modrý oblek, ktorý človek použil aj 30.11.2023 na podobnej tlačovke. Vtedy v ňom bol "taký normálny", no, ako inak zrozumiteľne pre všetkých napísať, taký normálny. Veď sa neondite, normálny je normálny.
Včera ? Oheň a síra sa šírili do éteru z človeka s neprirodzene nafúknutou tvárou, očami hlboko pod vankúšmi a jemnou triaškou, ktorá sa veľmi ťažko kontroluje. Tlačí na človeka, núti ho neustále sa pohybovať a za každú cenu povedať niečo bombastické, niečo, čo by zaujalo poslucháčov.
Niečo, čo vyvolá senzáciu, niečo, čo pozdvihne jeho vlastné, momentálne upadnuté ego, niečo, čo ho "okamžite" postaví na piedestál, niečo, čo prerazí naštrbené sebavedomie, niečo čo prilepí na stoličky poslucháčov bez výnimky....niečo...no niečo, čím potlačí ten mizerný pocit v tele a presvedčí sám seba, ale aj poslucháčov, že sa nič nestalo, ale ak mu neuveria, môže a stane sa. Lebo on je ten veľký, tu a teraz to dáva na známosť a iného väčšieho tu niet....Veriť mu je povinnosť bedače a musia mu všetci okamžite uveriť !
Keby mu v tomto momente všetci prítomní zatlieskali, červeň mu nabehne do aj tak dosť červenej a nafúknutej tváre, začne sa ešte výraznejšie pohybovať a nevedel by čo so sebou. Pokračovanie by nabralo smer v zmysle, že : "Veď som vám už miliónkrát povedal, že je to tak a vy ste mi nechceli veriť, však ja som ten dobrý a tí zlí sú tam". A nasledovali by veľmi priateľské slová smerom k poslucháčom so širokými nekontrolovanými úsmevmi, s prísľubmi budúceho priateľstva na "pľaci". Akýsi modul Štockholmského syndrómu, keď si ohrozený padne do náručia s agresorom.
Bez ružových okuliarov, spoza TV obrazovky, to vyzeralo inak.
Kto by tlieskal tým choromyseľným sprostostiam ktoré natáral ? Reakcie neprichádzali, tak zakaždým prikladal, nové a ďalšie sprostosti, snahu o získanie si publika podvedome stupňoval. Až sa napokon minuli všetci, ktorým bolo možné a v jeho poňatí nutné vyhrážať sa pre dosiahnutie okamžitého cieľa. Ukážkový stav po ťažkom vstávaní tohoto človeka, hrdinského kapitána - vodcu a druha iného kapitána - hrdinu.
Tí, čo ružové okuliare neodkladajú ani v noci...vlastne čo s nimi, nič, iba im závidieť bezstarostnosť a radosť z takýchto vyvolených.
Tak, súdruhovia voliči týchto súdruhov, závidím vám zo srdca. Ja takýchto hrdinov som si nedokázal vybrať a volil som len takých odkundesov, čo ani semafor nedokážu zvalcovať. Ani len vyhrážať sa nevedia tí chmuľovia a o tom, že sú slovenským životným normám vzdialení na sto honov, ani nehovorím.
Nerozumiete ? Keď nič iné tak aspoň ráno nevyzerajú ako keby ich krava prežula. A to je moja hanba, po toľkých rokoch života v našom "Švajčiarsku", nepoznám ani čo za "sokáš" ( "zvyk" po Maďarsky, miestami v SK používané ako slang ) tu panuje. Nie som príliš trúfalý, ak poviem, že "našom" ?
Necháte ma tu dožiť aj napriek tomu, že mňa nikto nemusí voziť autobusom s občerstvením na námestie ?
