Rutinná kontrola po dlhšej dobe a keď sa diskusia chýlila k záveru, mladá lekárka ( tipujem ju do 40 rokov ) sklopila zrak a vyvalila na mňa skoro až trasľavým hlasom : "Mám pre vás zlú správu. Zomrel švagor a musíme sa vrátiť domov, do Ruska. Predávame byt a odchádzame podľa toho, kedy sa predá, ale do dvoch mesiacov určite. Škoda, už som si tu zvykla". Viac z nej nevyšlo v tom momente, zasekla sa...
Písal som o nej v článku :
https://blog.sme.sk/sedo/spolocnost/bol-som-na-prehliadke-u-ruskej-lekarky
Zmohol som sa len na vyjadrenie sústrasti a ľútosti nad stratou člena rodiny a nutnosti návratu do rodnej vlasti. Popravde, zaskočilo ma to z dôvodu, že viem priamo od nej o pozadí prítomnosti jej rodiny na Slovensku. Manžel chcel silou mocou podnikať, ale "doma" to akosi nešlo normálnou cestou. Preto sa rozhodli usídliť sa v "demokratickej" krajine, smerom na západ v domnení, že predsa len máme bližšie k západnej demokracii. ( V tomto momente nie je účelom posudzovať stav demokracie u nás, to by mal článok uspávací účinok ).
Raz, počas neviazanej debaty mimo ambulancie poznamenala, že to bol omyl, je to tu skoro ako v Rusku, pričom mala na mysli korupciu, vtedy bol úplne čerstvý prípad Kuciak a politické škandály. "Manželovo podnikanie dvakrát skrachovalo, ale mne je tu dobre", znel dovetok. Nekomentoval som to, prečo by aj, manžela nepoznám bližšie a na podnikanie je nutné mať niečo viac ako len chcieť. A nemyslím len na financie, počiatočný kapitál. Na dlhšiu dovolenku sa pravidelne vracali k rodičom, aj počas vojny.
Jej oznámenie o smrti švagra vo mne vyvolalo zvláštne pocity, zvažoval som v rýchlosti otázku, ale nemal som tú odvahu opýtať sa, či to súvisí s vojnou. Vždy si zachovávala vysokú profesionalitu a v ambulancii sa nikdy ani náznakom neuchyľovala k poznámkam v inom smere, tobôž nie o vojne. Pred časom som videl jej manžela a aj napriek prípadnému väčšiemu vekovému rozdielu, by bol aj švagor určite povolancom. Preto to nevylučujem, hoci aj mladší človek môže odísť predčasne.
Toľko smútku a strachu v jej očiach nikdy nebolo a priznám sa, nikdy sa nestalo, aby sa mi tak dlho dívala do očí. Očný kontakt je dôležitý, je znakom dôvernosti a otvorenosti, ale toto bolo niečo neobyčajné, dlhé a v jej očiach som videl beznádej a zúfalstvo. Akoby sa naše úlohy v tom momente vymenili. Z lekára, "spasiteľa zdravia", sa stal bezmocný človiečik, vydaný na milosť a nemilosť osudu. Nestáva sa to snáď nikdy, aby sa v ambulancii vymenili úlohy a z lekára sa stal ten "menší", zraniteľnejší, hľadajúci pomoc u pacienta. Všetka odborná spôsobilosť, skúsenosti a vedomosti jej boli v tom momente na nič a okolnosti z nej urobili štatistu. Mal som pocit, že "hodila flintu do žita" a zo všetkých síl sa bráni myšlienkam na život "doma", na budúcnosť v inom svete, neporovnateľnom s tým našim. My nie sme vo vojnovom stave, aj keď u cára je vojna inak pomenovaná. Nedivme sa, tam nič nie je normálne.
Už minulý rok sa pred dovolenkou tvárila dosť neisto, cesta za rodičmi ju netešila, ale teraz to bolo niečo iné. Zjavne sa niekde vo vzduchu vznášala aj myšlienka na manžela, vo veku, keď môže byť povolaný zo dňa na deň, alebo dokonca ešte niečo horšie. Keďže sa vracia domov "zo západu", nepriateľskej krajiny, v duchu cárskej a stalinistickej doktríny chápania kontaktov s nepriateľom, by mohol byť "odvedený" už na hraniciach. Myslím si, že to bol ten dôvod, ktorý jej robil najväčšie starosti. Doteraz sa vždy vrátili z návštevy rodiny bez problémov, ale situácia sa môže kedykoľvek zmeniť a mení sa.
Zrejme ju čaká doopatrovanie rodičov. To je najpravdepodobnejší dôvod nutnosti návratu domov. Ako sa asi stavajú starí ľudia cca 100 km od Moskvy k tejto cárskej špine ? Ako aj 200 km, alebo priamo v Moskve. Cár je Boh a robí samé dobroty. Veľmi by ma prekvapovalo, keby to vnímali inak, hoci medzi staršími intelektuálmi môže byť mnoho realisticky uvažujúcich ľudí, ktorí vojnu a politiku cára nemusia, ale ak chcú prežiť, len mlčanie a pokora ich ochráni. Ako je to s jej rodičmi v skutočnosti ? Neviem, ale z nej sálalo niečo, čo s optimizmom nemá spoločné nič. Doslova osobný debakel, zrútil sa jej svet.
Úprimne, je mi jej ľúto, je to dobrý odborník a realisticky uvažujúci človek s nohami pevne na zemi. Že je pôvodom z Ruska, mne osobne nikdy nevadilo, vždy sa správala ako človek a profesionál, nie ako cársky pätolízač a paranoidný stalinistický nafúkanec. Človeka posudzujme podľa vnútra a nie zápisu v občaňáku, hoci, musím sa priznať, už len na počutie slova "rus" spozorniem násobne viac ako pred vojnou a neverím ani na sekundu, že sa súčasné generácie môžu zmeniť natoľko, aby sa z nich vytratilo vojnové hrdinstvo a povýšenectvo nadobro. Tam sa niečo musí stať a nie len tak hocičo, pritom vymrieť niekoľko generácií a mladí žiť úplne inak, bez tieňa vojny, hrdinstva a nadradenosti. Ja sa toho určite nedožijem.
Ešte sa pred jej odchodom uvidíme, dala taký termín kontroly, aby sme sa ešte stretli. Už teraz mám obavy, nakoľko ženské slzy ma vždy zneistejú a ak správne čítam situáciu, tie sa u nej nabudúce ukážu určite. Ani teraz veľa nechýbalo. Rozhodol som sa vyriešiť to malým plyšákom, na pamiatku. Bola vždy korektná a profesionálna, národnosť a miesto narodenia nie je vadou "skutočného človeka", človek si v cárskom režime nevyberie, tam je všetko dané, cárom.
