Vysvetľoval chudák pani prezidentke svoj postoj a musel sa pri tom aj zapotiť. Hanbiť sa nehanbil určite. Hanba je kategória, stav, alebo pocit, ktorý je medzi súčasnými koaličnými politikmi úplne neznámy jav. Predsedovi parlamentu pridelili podpredsedov, jeho zástupcov, ktorí v jeho neprítomnosti povedú rokovanie Zákonodarného zboru krajiny. To bude nádielka, ak sa v "demokratickej krajine" posadí za predsednícky stôl vymletý ortodoxný komunista, revolucionár a obdivovateľ úchylných masových vrahov.
Bezmocne sa musel ( Pele ) prizerať, ako mu vyťahujú z klobúka komunistického exota, človeka strateného v civilizovanom svete. Ani nepípol, mlčky prijal aj tento fakt ako všetky ostatné v súvislosti s členmi vlády, vyšších štátnych úradníkov a parlamentu. A prijme aj to, čo príde po vyslovení dôvery vláde. Možno by aj protestoval, keby na to mal dostatok hochnesu a odvahy, ale evidentne na to nemá a len sa mlčky prizerá na grázlov vo vláde z jeho "strany" ( Hlas ) a ostatných bezcharakterných nímandov. Utopený v myšlienkach na prezidentský palác doteraz nevnímal, netušil, koho má okolo seba, ale sú jeho, výhrady sa nepripúšťajú. Matička slovenská zem dala, voliči požehnali, niet o čom diskutovať. Nič sa nepočíta, nič neplatí, držte všetci huby.
Nočné mory ho netrápia, však nejako bude, pretože nejako vždy aj bolo. Veľký "šéf" je nad vecou a jemu oponovať by sa nemuselo vyplatiť. Tak sa chudák zožiera vlastnou neschopnosťou a bezmocnosťou nad situáciou, keď sa jeho zástupca vyfarbil vo svetle nekompletného mimozemšťana. Aj pani prezidentke sa vyplakal do kýblika, že on za nič nemôže, nesúhlasí s konaním podriadeného, ale jeho výmena sa neuskutoční. Na Slovensku to tak nefunguje. Jedno aké hovädo, raz je pri hrante, tam to končí.
Nech je aký chce, je náš a koho čo do toho, že v našom parlamente sedí za predsedníckym stolom človek z iného sveta. Nebuďme prekvapený, ak sa na niektorom rokovaní zjaví s obrázkami Lenina a Stalina, poprípade za sebou potiahne dreveného zajaca na kolieskach s pionierskou šatkou, bubnujúceho kosákom a kladivom. Zvolili sme si ho, hanba a obraz vysielaný do celého sveta je naša vizitka. Čo je naše, to si vziať nedáme ! Však sme nejaký Slováci, nie ?
Už tu toho bolo neúrekom, "spojené nádory", ožratí poslanci uprostred dňa v rokovacej sále, ožratí poslanci za volantom, ožratý predseda vlády visiaci z balkóna, minister s plnými vreckami peňazí v poli s rozbitým autom, vláda na chate, vláda v hoteli, poslanci a členovia vlády v bordeli, poslanci četujúci s "volavkou", zlodeji vo všetkých vládnych budovách, mafia riadiaca políciu, peniaze v diplomatickej pošte, účty na konci sveta a kto vie čo ešte, ale Che Guevara a ortodoxný komunista vo vedení demokratického parlamentu je niečo nové.
Predseda sa len smutne prizerá, ako sa jeho podriadený radí na čelo mimozemšťanov, nekompetentných a nekompletných nímandov s puncom rarity na úrovni "Modrého Mauríciusa". Zase máme svetové prvenstvo, ktoré nám nikto nemôže vziať. Takého nikto nemá a mať nebude, chráňme si ho ako oko v hlave. Iba táto malá krajina sa môže pýšiť vnútorným poriadkom a systémom, ktorý ju radí na chvost banánových republík, hoci oplýva bohatstvom, ktoré jej môže závidieť celý svet. Napriek tomu venuje enormné úsilie na vlastnú degradáciu a odovzdanie sa na veky za potencionálneho vazala veľkého cára, kultúry prekonanej storočiami vývoja. Beží opreteky oproti celému svetu.
Jej vládcovia dokazujú svetu denno denne, že sami vládnuť nie sú schopní, krajinu potápajú a odsudzujú na večný chvost civilizovaného sveta.
