Vraj sa ešte súdruh stále oficiálne nenašiel, fotografiu s Vianočným stromčekom je možné vyrobiť aj na južnom póle, kde žiadny nerastie. Neriešme ho dnes, nekazme si Sviatok, príde na neho rada za dva dni. Toto si nenechám ujsť...Chcel by som však pripomenúť jeho voličom, že nehanebne ignoruje svoje spoločenské poslanie, kašle na slabších, ktorých zrejme vymenil za bezuzdné orgie chlastania. Proste sa na obraz ruského mužika schoval spred očí verejnosti. Ale o tom som nechcel písať, keby som vedel, komu poslať príspevok na jednosmerný lístok, kúpim mu ho sám.
Ťaží ma myšlienka na obdobie po príchode "mierotvorných a záchranných vojsk", na čas "normalizácie", ako dôsledku na detský a študentský život, na výber a prípravu na budúce povolanie. Rozhodovalo sa o budúcom živote mladých. Postihlo ma to koncom roka 1973 a na jar 1974, v časoch plne rozbehnutej Husákovej mašinérie. Dnešok smeruje k podobnému obdobiu, bude nás učiť od nás "sprostejší učiteľ" za jasotu klaňajúcich sa budovateľov komunizmu.
Bolo to zvláštne, pre žiaka 9. triedy základnej školy ťažko stráviteľné. Na informácie a organizačné záležitosti boli zavedené "triednícke hodiny" s triednym učiteľom. Zrazu sa to začalo v obdobiach podávania prihlášok na stredné školy hrubo porušovať.
Na hodinu prišiel príslušný učiteľ a napríklad namiesto slovenského jazyka sa začala agitácia, doslova sprosté vymývanie mozgov :
" Vážení, budete si vyberať svoje budúce povolanie, podávať prihlášky na stredné školy. Dopredu vás chcem upozorniť, na stredné školy ( klasické odborné, umelecké, umelecko - priemyselné a gymnáziá ) sa nehláste, nebudete prijatí. Tam je obrovský počet prihlášok a málo miest, obsadia ich prednostne deti z veľkých miest, ktoré nepotrebujú internát".
Bežne sa hovorilo síce o silnom pretlaku prihlášok, ale aj tak sme boli zaskočení. Ako tak sa argumenty kryli s tým, čo kolovalo medzi obyvateľstvom. Pokračovanie však bolo omnoho prekvapivejšie a zaujímavejšie.
"Prihláste sa na učňovské školy, vyberte si odborné robotnícke povolanie. Povedzte, prečo nie ? Veď dnes sa už nepracuje primitívnym spôsobom, pracujú stroje a tie potrebujú odbornú obsluhu a opravy. Predstavte si, že v Sovietskom zväze sa vytvára pracovné zaradenie "robotník - inžinier". Ten, kto na stroji pracuje, bude si ho musieť aj sám udržovať a opravovať. Nie je to úžasné, byť takto všestranne odborne vzdelaný v rámci robotníckeho povolania ? Samozrejme, nie všetci s učňovským vzdelaním budú schopní plniť vysoké nároky, preto to súdruhovia v ZSSR vyriešili inak, vysokoškolákmi.
Keby ste išli na stredné a vysoké školy, aj vás bude čakať zaradenie na takéto povolanie. Sovietski súdruhovia prišli na to, že takto nie sú potrební údržbári, zodpovednosť je síce veľmi vysoká, stále ste robotník, ale vysoko kvalifikovaný. Šikovnejší túto úroveň môžu dosiahnuť aj učňovskou školou a kto je šikovný, bude na úrovni vysokoškolákov". Takže neváhajte a predovšetkým sa nepokúšajte dostať na nedosiahnuteľné stredné a vysoké školy.
Nespoliehajte sa na "odvolanie", nebudú ho brať do úvahy a aj na odvolanie majú prednosť tí, ktorí nepotrebujú internát, majú lepšie kádrové posudky rodičov.
Odvolania boli samostatnou kategóriou prostriedku na "úspech". Potencionálny žiak mohol byť tupý ako tágo, ale ak bol rodičovský kádrový materiál na "vysokej úrovni" ( boli angažovaní komunisti s čistou minulosťou a bez emigranta v rodine ), šanca bola veľmi vysoká.
Z úst učiteľky slovenčiny, potom ruštiny, občianskej náuky a matematiky to znelo neprirodzene. Ja som mal razantného, ale správneho chlapa za triedneho učiteľa. Tie ženy sa v úlohe agitátora evidentne necítili komfortne, ale čo robiť, príkazy "z hora" boli zrejme jednoznačné, nečakať na triednícke hodiny, "kuť železo za horúca" je polovica úspechu. Agitovali tam, kde práve mali hodinu.
Až omnoho neskôr som sa dozvedel, že učitelia boli okrem iného hodnotení aj za to, aký bol podiel "odpadlíkov a tvrdohlavých neposlušných žiakov", ktorí si aj napriek agitácii podali prihlášky na stredné školy. Aj ja som si podal a žiadny extrémny pretlak sa nekonal. Dokonca sa hutnícka priemyslovka stala "zhromaždiskom odpadlíkov" z gymnázií a iných humanitárnych zameraní. Oni väčšinou aj tak odišli, niektorí sa presunuli po jednom roku na vytúžené školy, iní odišli nadobro. Chémia a Náuka o kovoch im "nesadli".
Tak sa stalo, že na stredné školy sme z triedy išli piati. Ešte deň pred odchodom na prijímacie pohovory sa ma snažil osobne mimo pozornosti zvedavých uší prehovárať jeden z učiteľov a znechutiť mi budúcnosť. Ustál som to, moju "tvrdohlavosť" som nikdy neoľutoval, som na to hrdý.
Je mi smutno z toho, že drvivá väčšina spievajúc oslavné ódy na "odvahu" súdruha vycestovať do Moskvy, nebude tvoriť zmysluplnú budúcnosť, bude z nej len brať. Ich schopnejšie deti odídu za hranice, čo na to nemá, pôjde v šľapajach otcov a materí.
Ak sa nespamätáme okamžite, nie ja, vy, mladí, čaká vás to, čo som musel pretrpieť ja a moji rovesníci. Ponižovanie a vymývanie mozgu ešte aj na poslednú chvíľu.
Veľa šťastia šikovnejším v zahraničí, ostatným to isté pod červenou zástavou budovateľov komunizmu s prázdnym žalúdkom a holým zadkom.
