Pamätám sa na vtedajšie televízne noviny. Hlásateľka oznamovala smutnú správu, ktorej sme ani poriadne nerozumeli. Únos v krajine, ktorá sa vydala cestou socializmu ? Čo je to za nezmysel ? Ale veľmi rýchlo sme z toho vytriezveli a začala sa anabáza skupiny 66 osôb. Tvorili ju odborníci a ich rodinní príslušníci, ktorí mali za úlohu sprevádzkovať miestnu celulózku a papiereň. Všetko v rámci obchodnej dohody v krajine, do ktorej bol exportovaný aj marxizmus a socialistický systém, hoci krajinu zmietala občianska vojna.
Štandardným sprievodným javom priateľstva marxistov a vôbec celého mierumilovného socialistického tábora bolo dodávanie tých najmierumilovnejších zbraní. A to bývalé socialistické Československo robilo už od roku 1948 zásobovaním zbraňami vtedy vznikajúci Izrael. Ten bez zbraní od Gottwalda by ani nevznikol...
V období do roku 1989 sa našich odborníkov vystriedalo na africkom kontinente veľmi veľa. Energetické stavby, cukrovary a vôbec závody postavené na kľúč sa týčili predovšetkým v Líbyi. Kaddáfí bol priateľ ZSSR a tým aj náš a súčasne odberateľ zbraní, nielen odbornej pomoci. Ale aj Angola sa radila medzi priateľské krajiny, ovanuté marxizmom, kde sa vojaci - revolucionári a partizáni nezmierení s touto ideológiou, snažili zvrátiť beh dejín. UNITA, tak sa nazývali a boli protikladom MPLA, angolskej strany práce.
V noci prepadli mestečko Alto Katumbela, dobyli ho a vzali si 66 Čechoslovákov ( na titulnej fotografii ich časť ) ako rukojemníkov, záruku pre vyjednávanie s vládou v Prahe, aby si vynútili medzinárodné uznanie. Tak ako v noci spali vo svojich domoch, prebudila ich streľba a hluk. Vojaci sa zrazu ocitli pred nimi, vytiahli ich z obydlí von a v chabom oblečení ako spali, ich viedli najprv do neďalekého eukalyptového lesíka. Tu chceli zistiť, kto sú vôbec zač a chceli ich roztriediť na schopných a ten zbytok. Oznámili im, že musia s nimi na ich základňu. Bol to pre nich šok, nepredstaviteľná nočná mora a zároveň myšlienky na smrť. Že skupina ostala pohromade, to je dôkaz ich odvahy, súdržnosti a zaručene tým predišli ďalším obetiam.
Okľukami cez rieky a bažiny, džungľou a polopúšťou ich viedli na svoju základňu. 1300 km bola vzdialenosť, ktorú museli prekonať, po svojich, pešo ! Na základe reportáží si pamätám, že im najprv ani nechceli povedať, čo s nimi bude. Rodiny s deťmi a ženami prežívali pre nás nepredstaviteľné muky.
Slabá strava, kontaminovaná voda, ktorú museli piť zásadne prevarenú, sa denne podpisovali pod ich zdravotný stav. Najhorším problémom boli nepretržité hnačky z infekcií, dehydratácia, deti mali nafúknuté brušká ako africké deti a dospelí schudli aj o 20 kg. Prvá noc a prvé jedlo po únose. Nedefinovateľné nechutné cestoviny a spánok na úpätí horského hrebeňa v sede. Nejedli, nechutilo im to. Po týždni nadávali sami sebe prečo to nejedli, dnes by tým zaručene nepohrdli...
Najväčšia tragédia sa udiala v 38. deň pochodu. Keďže z vyčerpania niektorí už neboli schopní samostatne chodiť, partizáni vyrobili improvizované nosítka. Slovák Jaroslav Navrátil spadol z nosítka, udrel si hlavu a po pár minútach zomrel. Následne im z lietadiel UNITA zhadzovali zásoby. Takto dostal Čech Petr Kocian, vtedy 10 ročný chlapec, novú obuv, po 600 kilometroch, ktoré prešiel v papučiach, tzv. "jarmilkách" ( my starší ich poznáme ako cvičky ), ktoré mu mama ešte doma podšila látkou z kabátu.
Pokiaľ si spomínam, Jaroslav Navrátil je pochovaný niekde v angolskej pôde, do vlasti sa jeho ostatky nevrátili, alebo som aspoň takúto informáciu nikde nezaregistroval.
Nakoniec pešo prešli 1326 km a následne na korbách nákladných áut ďalších 1800 km, aby sa konečne dostali na základňu "JAMBA". Náklaďáky ich viezli hlavne v noci, bez svetiel po voľnom teréne. Neexistovali tam žiadne cesty. Na korbách ich to hádzalo a udierali v tme haluze. Vodiči si z toho urobili preteky medzi sebou. Sever krajiny ovládali vládne vojská, juh UNITA. Mapa nižšie znázorňuje trasu, ktorou išla unesená skupina.
V roku 2005 natočila ČT rozhovor s generálom Mariom Vascom Vatuvou, ktorý tvrdil, že UNITA šla dobyť strategické miesto a o "bielych" nevedeli. Prekvapilo ich, koľko ich tam je a nevedeli čo s nimi. Po porade ich najskôr chceli zabiť...našťastie sa to nestalo, že by sa v nich pohlo svedomie ? Dnes už nezistíme nič, zomrel o 2 roky.
Na základni JAMBA vítal skupinu sám vyštafírovaný štvorhviezdičkový generál Jonas Savimbi s množstvom zlatých prsteňov, na obrázku nižšie.
Začalo sa vyjednávanie s československou vládou. Prvým výsledkom bolo ponechanie si 20 mužov na základni ako istotu a zvyšok bol prepustený. UNITA požadovala jednanie s najvyššími vládnymi činiteľmi ČSSR. Nakoniec do Angoly išiel námestník ministra zahraničia. Na mieste prisľúbil, že ČSSR do Angoly už nedodá žiadne zbrane. Následne sa v sobotu 24.6.1984 vrátili aj poslední zajatci na Ruziňské letisko.
Pamätám sa na reportáže a krátke filmové zábery z trasy únosu, ktoré UNITA poskytovala pre českú televíziu. Vždy hovoril len jeden a obyčajne mu napísali scenár a text, ktorý smel prezentovať. Vždy ubezpečoval, že sa k nim správajú seriózne, ale nikdy nehovoril o účele únosu. Vyskytli sa aj zábery z pochodu. Nikdy nezabudnem na tie zúbožené telá. Paradoxne, pochod najlepšie znášali deti. Zaručene sa o ne rodičia starali ako mohli v rámci možností. Dva a pol mesiaca, toľko približne trvala anabáza, na ktorú nikto z nich nezabudne do konca života.
Vtedy som si uvedomil mnoho vecí, medzi inými aj to, čo je schopné zniesť ľudské telo jednak fyzicky, ale predovšetkým psychicky. V skupine boli vodcovia, najsilnejšie osobnosti, ktorí udržovali psychiku celej skupiny a starali sa o komunikáciu s únoscami. Nezaznamenal som, ale nie je to vylúčené, že štát ich odmenil aj vyznamenaniami. Chlapi, ktorý mali v rukách réžiu tejto tragickej cesty a udržovali pri živote celú skupinu, by si zaslúžili najvyššie uznanie. Verím, že sa raz tohoto príbehu chytia aj filmári.
Mestečko po odchode Čechoslovákov osirelo, cukrovar prestal existovať. Utrpeli aj miestni, nakoľko z prítomnosti skupiny 66 osôb výrazne profitovali. Pocítili to aj angolskí študenti na ČVUT v Prahe. Emanuel Sousa bol jeden z nich, dnes pracuje ako letecký technik v hlavnom meste Luanda. Nehovorí však o násilí voči nim, iba o verbálnych pripomienkach v zmysle, že čo ste to vôbec za ľudia.
Občianska vojna sa v Angole skončila v roku 2002, dva mesiace po smrti vodcu partizánov. Jonasa Savimbiho rozstrieľali vládne vojská 15 ranami v jeho rodisku Moxico.
