"Druhá svetová vojna sa začala rovnako, ako sa začala agresia rusov voči Ukrajine, územnými nárokmi a národnostnými otázkami", povedal Prezident Pavel na Vítkove.
Územnými nárokmi expandujúceho fašizmu voči susedným krajinám z dôvodu zjednocovania národnostných menšín do celku, vytvorenia jednotného štátu. Naoko otcovsko - materinská starostlivosť o občanov hovoriacich spoločným jazykom skrývala v skutočnosti diametrálne iné úmysly a bola v podstate podmienkou výmenného obchodu.
Silné mocnosti sa v snahe vyhnúť vojne, hanebne súhlasili s výmenným obchodom odovzdania území Československa obývaných nemeckými menšinami, fašistickej mašinérii za mier. Neuvedomili si, že rozbehnutá mašinéria sa už nezastaví a tento obchod je len prvým krokom k vojne. Churchillovská "hanba" bola iba krátkodobým medzikrokom, nezadržateľne smerujúcim k plánovanej vojne. ( Možno si to uvedomovali až veľmi dobre, ale strach z vojny spôsobil nevídane naivný, až zradcovsky zaváňajúci ústupok v domnení získaného času ).
História je v tomto smere dokonale známa, opakovať fakty by bolo zbytočné. Cieľom je poukázať na súvislosti s dnešnými udalosťami na Ukrajine.
Autoritatívnymi maniermi ovládaná ruská "veľmoc", dnes je možno presnejšia charakteristika kolosu na hlinených nohách, sa nemusela inšpirovať fašistami z Nemecka, všetky atribúty expanzných cieľov a krutovládnych mechanizmov má v genéze svojej existencie za posledné storočie. Nepotrebuje návody, nepotrebuje nikoho metódy, všetko potrebné pre agresiu a chúťky na nadvládu nad inými krajinami, má pevne zakorenené vo vlastnej histórii.
Od roku 1917 takmer bez výraznej prestávky vraždí vlastné civilné obyvateľstvo pod rôznymi zámienkami ideologického boja a boja proti vykonštruovanému nepriateľovi, ak nie vo vlastnej krajine, potom v susedných satelitných krajinách a aj v moslimskom svete. Dokonca aj boj proti fašizmu bol výdatne sprevádzaný vraždením vlastných vojakov a civilov, aj keď skutočný nepriateľ bol niekto iný. Desaťročia historického vývoja sú napísané krvou a krátky záblesk možného demokratického vývoja bol veľmi rýchlo presmerovaný do starých koľají autoritárskeho systému. Tu musím upozorniť na článok Juraja Kumičáka, link : https://blog.sme.sk/jurajkumicak/historia/ako-rusi-velku-vojnu-vyhrali-cast-vi-obete
"Národ, ktorý zabudne na svoju minulosť, nemá budúcnosť" ( Winston Churchill ).
W. Churchill sa nemýlil. Kto sa nedokáže poučiť z minulosti, nedokáže vyvarovať raz urobených chýb a naivne ich opakuje ako podľa akejsi šablóny, je odsúdený na existenciu v chaose, bez vyhliadky na mierovú a rozvíjajúcu sa budúcnosť. A táto rozmermi obrovská krajina sa poučiť nechce ani napriek množstvu pribúdajúcich hrobov a stratených životov pre nič, pre nezmyselné maniere vyvolených. Kde je ich budúcnosť ? Nikde, je trvale utopená v krvi a slzách, radosť je na prídel a povel...
Herakleitos ( zakladateľ filozofie, prvý použil toto slovo ) podobne pomenoval zmeny, z jeho pohľadu "Dvakrát do tej istej rieky nevstúpiš". Pohľadom Herakleitosa sa "rieka" ( naše chyby ) nemení, ale mení sa človek, meníme sa my. Kratylos ho za to kritizoval, on tvrdil, že to nie je možné ani raz, pretože sa mení aj voda, neustále tečie. Diskusie starých filozofov napriek svojim občasným nedostatkom, majú racionálne jadro a sú životnými skúsenosťami často podložené. Nechávať ich bez povšimnutia by bolo chybou.
Nesmieme dopustiť, aby sme sa stali súčasťou opakovania historických chýb, ustupovali agresorom a predali svoju budúcnosť vo falošných výmenných obchodoch zdanlivého bezpečia za umožnenie uplatnenia vplyvu silnejšieho nad našim územím. Pokrivenou históriou nás kŕmili desaťročia, ale ona, skutočná história, nás varuje dostatočne a je na nás, či si vyberieme naivitu a život v obligátnom stáde ovládanom propagandou, klamstvom, prekrútenými historickými faktami, alebo sa spoľahneme na svoje vlastné schopnosti a um. Máme na to, aby sme neboli vazalmi agresorov.
