Knižku som nečítal, zaujal ma nový blog a samotná myšlienka autorky Diany Marosz. Naozaj by to mohla byť veľmi užitočná učebná pomôcka, pretože koľkými jazykmi hovoríš, toľkokrát si človek. Moje osobné skúsenosti to potvrdili mnohokrát a nikdy by som tento stav nezmenil.
Narodil som sa v príhraničnej oblasti, kde sa hovorilo výhradne feferónsky. S ťažkým prízvukom, ktorý je charakteristický pre priľahlý región severného Maďarska a ten sa musí ešte vynásobiť aspoň desiatimi. Skúseností by bolo na celú knižku. Tu len v krátkosti a okrajovo chcem naznačiť podstatu.
V minulosti sa v súvislosti s jazykovými menšinami ( nepíšem národnostné, pretože to je veľmi diskutabilné ). Od čias Márie Terézie sa obyvateľstvo miešalo a dnes etnicky čisté obyvateľstvo je ako v krumplácku, tak aj vo feferónsku, vo výraznej menšine voči celku. V krumplácku si to netrúfam odhadnúť, nakoľko tu zanechali výraznú stopu aj Nemci ( baníctvo a hutníctvo ). Feferóni hovoria turistom v Budapešti 10 % podiel etnika, predovšetkým vo východnej časti krajiny.
Trojnásobné prekladanie hraníc v rozmedzí rokov 1918 až 1945 spôsobilo, že obyvateľstvo v prihraničných oblastiach v podstate ani poriadne nevedelo ku komu patrí. Zmeny v používaní štátneho jazyka spôsobovali pohromu vo forme nenávisti a odcudzovania sa.
Myslenie ľudí v minulosti bolo iné ako dnes. Úrady nebrali do úvahy neschopnosť, predovšetkým jednoduchších ľudí, ktorí boli vo väčšine, zo dňa na deň hovoriť inou rečou. To, čo jeden deň zakazovali, nasledujúci deň vyžadovali. Samozrejme, spôsobmi dobe poplatnými. Pojmy ako demokracia, ľudské práva a tolerancia sa veľmi nepoužívali, o to menej sa nimi riadili. Moju starú mamu zbil slovenský žandár, pretože hovorila po feferónsky. O 20 rokov neskôr ju zbil "kakaštollaš", pretože hovorila po krumplácky. A dedinu neopustila...
Pamätám sa na šesťdesiate roky, keď chytrejší zapísali svoje deti do krumpláckych škôl. Tieto deti mali neskôr veľkú výhodu. Feferónčinu ovládali od narodenia a trápenie trvalo nanajvýš prvý ročník. Kým sme sa ( aj mňa sa to týkalo ) nenaučili po slovensky. Ja som sa učil v predstihu a veľmi mi to pomohlo.Tlak na jazyk bol v tých časoch výrazný. "Streda - deň slovenského jazyka". Toto ad absurdum sa zaviedol potom, ako k nám prišli hostia na autách s trčiacimi trubkami vpredu. Trubky ich pozvali a trubky ich sem poslali. Ani cez prestávku sme nesmeli komunikovať ako nám huba narástla. Učitelia mali uši všade a napomínali nevyberavo. Fyzikárova trstenica bola vyleštená ako sklo a nie jeden chlapec mal bolestivo vyťahané vlasy na spánku.
Kto chodil do feferónskej školy, začiatky mal jednoduchšie, ale problémy prišli následne. Len máloktorý sa dokázal udržať na krumpláckej strednej škole, feferónskych bolo málo. O vysokých školách ani nehovorím. Z môjho prvého ročníka VŠ odišli asi 10 len pre jazykovú bariéru - neschopnosť porozumieť učivu. Jedine s matematikou nemali problémy. Tá bola a je jazykovo bezbariérová.
Ako sa učiť obidva jazyky - krumplácky aj feferónsky - od detstva ?
Tu sa možno nezhodneme všetci. Osobne si myslím a mám to na sebe overené, že dieťa do 3 - 4 rokov by sa malo učiť hovoriť jednou, materinskou rečou. Dôvod ? Ak ho budeme od malička viesť k dvojjazyčnosti súčasne, vznikne v jeho hlavičke chaos. Nebude vedieť priradiť slová k jazyku a zafixuje sa mu miešané vyjadrovanie.
Sú to ťažké jazyky a niečo sa lepšie a jednoduchšie dá vyjadriť v jednom jazyku a opačne. Do dnešného dňa takto rozpráva mnoho ľudí z rodnej obce. Aktuálne viem o prípade, keď rodičia učia dieťa dvojjazyčne od malička. Mám obavy, či sa z toho dokáže neskôr vymotať.
3 - 4 ročné dieťa sa dokáže dorozumieť v druhom jazyku po 2 týždňoch, ak sa bude denne hrať s dieťaťom s opačným bázickým jazykom. Je to overené, takto sa naučil po slovensky môj brat a susedov chlapček po maďarsky. Ten však mal smolu. Mama ho bila za to, že mu doma nerozumela. Nemal ho kto usmerniť a on si zatvorením dverí nie vždy dokázal prehodiť výhybku. Ťažko sa na to spomína.
Mať ako tak zvládnutý bázický - materinský jazyk - a následná výuka hravou formou, ku ktorej rozhodne patria aj rozprávky a príbehy ako knižka Diány Marosz. To je podľa mňa najšetrnejšia cesta z hľadiska dieťaťa. Ak sa s výukou začne vo veku 3 - 4 rokov, je veľký predpoklad, že sa dieťa dokáže vyhnúť katastrofálnemu prízvuku. Vycibrí si to čítaním nahlas a pravidelnou častou konverzáciou v oboch jazykoch, pobytmi v táboroch. Deti sa od detí naučia najspoľahlivejšie. Čistota vyjadrovania sa na nich lepí automaticky. V dospelosti, alebo v dôsledku nedostatočnej konverzácie sa komický prízvuk, žiaľ, vytvorí.
Mne sa dvojjazyčnosť, ak nepočítam ruštinu a lámanú angličtinu, vždy vyplatila a do dnešného dňa si neviem vynachváliť rozhodnutie rodičov, zapísať ma do krumpláckej školy. Vždy sa nájdu príležitosti na občerstvenie si materinskej feferónčiny. Za 40 prežitých rokov v írečitom krumplácku som možno s feferónčinou na tom lepšie ako predtým. Horšie určite nie. Niet lepšieho pocitu, ako keď narazíte na zúfalo tápajúceho feferóna v krumpácku ( alebo opačne ), pretože nikto netuší čo chce. Ak sa mu človek v takom momente prihovorí jazykom ktorému rozumie, na svete je o jedného šťastného človeka viacej. A o to tu ide.
Feferóni ostávajú verní feferónom, ale Krumpláni budú za pár rokov poznať krumple iba z obchodu. Ale to je už o inom.
