Z vyhľadávača na mňa zízal exkluzívny zľavnený pobyt počas pracovných dní. Nebola to náhoda, musím sa priznať, že som hľadal práve niečo takéto. Bolo to plnením našich Vianočných darčekov. Namiesto papúč a ponožiek sme sa rozhodli pre zimnú turistiku a relax. Musím skonštatovať, že výber sa podaril na jednotku.
Z etických dôvodov len naznačím meno veľkého hotela v Tatranskej Lomnici, na kopci, menom ako hlavné mesto bratov Čechov. Interiér je vynovený v pôvodnom štýle s dokonalým wellness centrom. Bol som tu ešte za socíku a dnes je to v interiéri krajšie, ale hotel by potreboval aj nové šaty... Vo foajé, žiaľ, iba stojí ten istý klavír a v krbe praská oheň. Idylka ako vyšitá...by bola, keby bola vyššia obsadenosť a klavír by hral. To bol jediný nepodstatný nedostatok. Prečo ?
Pre nižšiu vyťaženosť sme ako bonus dostali TOP izbu s výhľadom na mestečko a vonkajší bazén wellnessu. Vo wellnesse nás personál časovo neobmedzoval ( za normálnych okolností sme mali v cene 2 + 1 hodín / osobu ), bolo nás tam vždy menej ako 50. Takže po túre a wellnesse sme sa večer cítili ako "Rozpuštěný a vypuštěný", alebo na dokonale príjemné K.O.
Stravu spomeniem len jednou vetou - polpenzia s bufetom, ktorú sme cez obed len "ľahko doplnili z batoha". Všetká česť a aj touto cestou poklona kuchárom, dokonalé polievky a vôbec všetky jedlá, ktoré sme stihli konzumovať. Na dôkladný prierez výberom by tu človek musel stráviť minimálne 5 - 6 dní a to sme nemali.
Za tri dni tri túry. Nie veľmi náročné, predsa sme už v seniorskom veku a hory sa podceňujú iba raz. V slnečnom počasí takmer bez vetra pri teplote -1 až - 3°C, s malou oblačnosťou, ktorá sa predpoludním vždy rozplynula, sme vyrážali do dolín. Prvý deň bola cieľom Mlynická dolina (pôvodne uvedená Velická, chybne ). Nikdy som tu nebol a chcel som vidieť miesto, kde havaroval vrtuľník MI-8 s elitou horskej služby v roku 1979. Tu je link na článok o tejto tragédii.
Cestou nás zaujali lezci na ľadopáde na boku Predného Soliska. Počuli sme len zvuky a chvíľu trvalo, kým sme prišli na zdroj. V tom momente som sa na seba poriadne nahneval. Ďalekohľad, ktorý som dostal na 60 - ku, ostal doma. A chcel som ho práve pre takéto príležitosti. No neporazilo by vás ? Inak príjemná cesta po vyšliapanom chodníku s občasným stretnutím skialpinistov a iných pešiakov.
Druhá túra viedla z Hrebienka, po prehliadke nádherného ľadového dómu, na Zamkovského chatu.
Veľmi nepríjemný pocit vo mne vzbudil terén nad chodníkom hneď po odchode z Hrebienka. Že nad hlavami ľudí "visia" skaly, je dané prírodou. Ale že sú tu ponechané napospas do seba zakliesnené polámané stromy od víchrice, keď zmizol les, trošku naháňa strach. Ťažké, vodou nasiaknuté hnijúce stromy tlačia na ich "tenké podpery - mladý porast" a...nechcem si predstaviť, čo sa môže stať. Vôbec, desivo a veľmi odpudivo vyzerá okolie pod Hrebienkom a nad Reinerovou chatou ( a nielen tam ). Polomové drevo, trčiace pahýle, čo sa nezlomilo, to dorazili kôrovce a lykožrút, niečo, čo by kedysi lesný hospodár nestrpel v lese. Keby videli starí gazdovia túto spúšť po toľkých rokoch, obracali by sa v hrobe. Tu zdravý rozum ani okolo neišiel.
Minutím rázcestia do Veľkej studenej doliny začalo stúpanie k ústiu Malej studenej doliny smerom na Magistrálu. Úplne zamrznutý Veľký vodopád neponúka žiadny zážitok. Akoby tam nič nebolo. V stúpaní asi 100 metrov pred odbočkou doľava k chate z magistrály sme sa zrazu zasekli. Pred nami stála líška Eliška, maskot tejto oblasti. Cestou späť sa nás oproti idúci dokonca pýtali, či je tam. Častejší návštevníci tejto oblasti ju poznajú dôverne. Potravu si pýta nacvičeným a cieleným pózovaním, dokonca akoby sa urazila a na chvíľu otočila chrbtom. U psa som trucpolohu zažil. Po potravu si prišla na dosah ruky. Viem, že nie je vhodné kŕmiť zver, ale tejto líške už poriadok sveta nič nepovie. Je iná, zdravá, jej hustá zimná srsť sa leskne ( katalógový kus ) a iná aj umrie. Zvykla si na ľudí a keby aj líšky mali MENSU, určite by tam kraľovala s líščím IQ aspoň 160. Na Reinerovej chate údajne ukradla ruksak.
Okrem Elišky a spomienok na krásny zelený les spred 30 rokov v polomovom svahu nás zaujala skupina Dánskych študentov so sprievodcami severského typu s etiketami "Denmark" na vzorovaných svetroch. Na Zamkovského chate mali predsunutý piár a po občerstvení pokračovali zrejme na Téryho chatu v Malej studenej doline. Mačky, palice a mladá sila s dobrým zabezpečením mohla garantovať úspešnú túru, ale o 13.00 hodine vyrážať zo Zamkovského chaty s návratom do tmy do Starého Smokovca sa mi zdalo dosť neskoro...možno hore nocovali.
Po ceste späť na Hrebienok sme odbočili na Reinerovu chatu. Ešte sme tam neboli a veril som, že p. Peter Petras bude doma. Bol a ochotne sa s nami vyfotil. Bude to pekná spomienka na nestora tatranského chatárstva a staviteľa Betlehemov a Jasličiek zo snehu. Novším prírastkom je drevená socha horského nosiča, P. Petrasa. Na autora sme sa síce neopýtali, ale je to veľmi realistická podobizeň v životnej veľkosti.
Posledná túra bola v znamení miernej únavy z predchádzajúcich dní, preto sa obmedzila na okolie Tatranskej Lomnice a cestou na Skalnaté pleso - lanovkou samozrejme. Pokochali sme sa výhľadom a znovu skonštatovali, že niektorí sa zrejme radi pozerajú smrti do očí. Sedačka do Lomnického sedla bude premávať až od zajtra, 29.1.2022. Práve ju testovali a ratrák upravoval svah. Pár nedočkavcov sa vybralo hore pešo. Na tom by nič zvláštne nebolo, keby následne nezlyžovali popod lavínové zátarasy mimo zjazdovku. Čo dodať, upevňovanie svojho ega zrejme hraníc nepozná aj keď občas z toho má osoh len zubatá. A tento rok už v Tatrách kosila bohato.
Počasie sme vystihli dokonale presne. Po odchode sa začalo kaziť a dnes by sme sa zrejme tak nekochali výhľadmi. Dali sme si veľmi vydarený darček a predpokladám, že pri prvej možnej príležitosti si takýto výlet zopakujeme. Odporúčam každému, nakoľko cena voči poskytnutým službám bola vo veľmi dobrom pomere.
