Prosím o odpustenie tých "správnych ľudí" z Tatranských železníc, ale verte mi, prekvapenia sa vždy nejakým nedopatrením "vyfabrikujú". Musím pochváliť presnosť dodržiavania "grafikonu", miestami som mal počas Veľkonočného pobytu pocit, akoby si naše horské dráhy brali príklad z Japonských železníc. Ba naopak, v Japonských rýchlovlakoch zaručene nevyhráva ľudová hudba, ako v pozemnej lanovke na Hrebienok. Bolo to viac ako milé. Tam by sa však cestujúci nedočkali takých skúšok odolnosti, akým boli vystavení v sobotu predpoludním ( biela sobota ) smerom na Štrbské pleso.
V Starom Smokovci vzal dav zdvojenú súpravu útokom. Miestami studený vietor donútil takmer každého ponechať si na sebe vetrovky, hoci sa slnko statočne opieralo o kopce a posledné zbytky snehu. Ako sa súprava postupne plnila, okrem iného aj kočíkmi a pár poslednými lyžiarmi, prevažne so "skialpami", v uličkách narastal tlak. Ruksaky, palice, zrazu všetko zavadzalo a nielen to. V strede uličky sa nejaký cestujúci "zasekol" a ďalej ani krok. Nevedno prečo, povzbudzovanie davu na posun v uličke pár sekúnd úspešne ignoroval. Nevydržal to, dav ho "nacapil" na prúd z opačnej strany. Tento zúfalec si myslel, že sa vlak bude plniť len do miery pohodlného cestovania, poprípade do stavu "bezpečného držania sa čohosi v dosahu". Nakoniec sa zmestili všetci, museli...a masa držala pokope.
Mňa s manželkou tlaky "vyniesli" do vyvýšeného priestoru nad nápravami. Lepší výhľad, povedal by nezainteresovaný, ale výhľad mal svoju cenu. Slnko sa celou cestou statočne opieralo o obrovské okenné tabule, ľudia natlačení na sebe dýchali čoraz menej kvalitný vzduch a hriali aj vetrovky. Tak sa stalo, že v jednom momente sa na čele cestujúcich objavili kropaje potu a priznám sa, z nás v tej vyvýšenej "kapse" tieklo všade...Žiadna klíma ako prevencia ako-tak kultúrneho cestovania.
Spomenul som si na Katalánske pobrežie, na osobný vlak smerom do Barcelony s množstvom zastávok po letoviskách. Vonku 33°C v tieni, vo vlaku príjemných cca 23 - 24 °C s chytľavými melódiami klasikov, hlasitosť "tak akurát"...
Tlačenicu neriešime, všetci sme chceli ísť a nečakať hodinu na ďalší spoj. Vedome sme riskovali nejaké palice pod rebrami, poprípade pristúpené nohy. S tým sa počíta.
Keď sa situácia vyhrotila do extrému, pri ktorom sa vo vlaku každý mrvil, uvoľňoval si oblečenie na sebe a naťahoval krk za poslednými dvomi atómami kyslíka, zrazu "aleluja" a spustila sa naplno klíma. Ovievaní ľadovým vzduchom trval pocit spásy len pár sekúnd. Mokré oblečenie začalo chladiť veľmi nepríjemne a keď už to bolo celé zlé, našťastie sa klíma nemienila pretrhnúť, vypla sa. Zase ohrev na "bod varu" a zase klíma na "bod mrazu", ako na hojdačke. Krátke zastávky na staniciach takmer nič neriešili a pred Popradským plesom sa ide "krokom" 11 minút ostrými zatáčkami bez zastávky. Tam to vyvrcholilo, tam prišlo druhé poriadne ochladenie. Akoby to všetko bolo načasované a na konečnú na Štrbskom plese sme prišli tak akurát, bez pocitu nadmerného tepla aj chladu, hoci mokrí, ale všetci živí !
Veľmi nerád, ale musím poukázať na nedostatky v kultúre cestovania a zvlášť na takom turisticky atraktívnom mieste. Musím zopakovať pochvalu za presnosť, ľudovú hudbu v pozemnej lanovke na Hrebienok, ale detaily dokresľujú celkový dojem a často rozhodujú o návrate turistu. Kúra teplom a následne extrémnym chladom je síce zdraviu prospešná, ale za iných podmienok a nie vo vlaku. Klíma v dopravných prostriedkoch je v 21. storočí samozrejmosťou.
Seniori už nemusia k pokladni, ak majú preukaz "Železníc", v Tatrách cestujú len s preukazom bez lístka. Minulé leto ešte trvalo vákuum v poskytovaní informácií a jednotnosti konania obsluhy, viď článok pod linkom.
Nemohol som sa zbaviť pocitu, že okrem nás, držiteľov preukazov, sa viezlo bez lístkov aj množstvo iných. Revízor v tej tlačenici by šancu nemal...
