S manželkou sme zaspali v obývačke na gauči asi o jedenástej. Predtým som si, samozrejme, nastavil budík na 01.15. Ten zazvonil ako mal a ja som v tej hlbokej noci Olivera zobudil, ako som mu to sľúbil. Chceš ísť pozerať hokej? - opýtal som sa. Áno - odpovedal a vystrelil z postele taký svieži, akoby predtým ani nespal. Tešil sa. Usadili sme sa na gaučovke, zapli televízor. Vtedy som ešte Milku poprosil, aby nám dala niečo pod zub, predtým, ako pôjde spať. No určite, nemám náhodou spraviť chlebíčky? - žartovala. Áno - pridal som sa - také poriadne aj s uhorkou a vajcom... A stalo sa niečo, čo som nečakal. Práve končila prvá tretina, keď nám mamka skutočne priniesla obložené chlebíčky. Aj s uhorkou, aj s vajcom. To bolo ešte teplé. Potom si ľahla k nám a s výnimkami gólových chvíľ našich hokejistov spala. Oliver a ja sme fandili od začiatku do konca.
Z toho vyplýva niekoľko záverov:
1. Naša mamka, aj keď už jej tie športy v telke niekedy lezú na nervy, nás musí mať veľmi, veľmi rada, keď aj v takej hlbokej noci, rozospatá, nám pripraví s láskou papanicu.
2. Keď si Oliver niečo zaumieni, ide za tým a snaží sa to splniť. Chcel hokej pozerať, tak napriek nočnej hodine bez problémov vstal a vydržal do konca!
3. Napriek tomu, že naši v Kanade nemajú tím vyskladaný z hviezd tak, ako sme to, pred šampionátom, všetci očakávali, nelámeme nad nimi palicu a aj v našej rodinke ostávame s nimi aj v noci a kričíme spoločne - Slovensko do toho!
