Všetko išlo hladko. Všetko. Na nič nepotreboval opozíciu. Nepočúval jej návrhy a arogantne sa jej vysmieval. Za svoju opozíciu označil médiá. A rozhodol sa im vyrazit zbrane z rúk a pre istotu im tie ruky aj dolámať (tlačový zákon). Chudáčisko, zjavne slabý v matematike, predpokladal, že v jeho kariére, hladko prejdu aj hlasovania, na ktoré treba 90 hlasov. Aj keď disponoval len 85-timi. Bol presvedčený o tom, že 85 je viac ako 90.
Ja som sa, po vyjadreniach opozičných poslancov, utvrdzoval v tom, že je to opačne. 85 je menej ako 90 presne tak, ako to vieme z matematiky. No predstavte si, mýlil som sa! A súdruh priemer mal opäť pravdu. A som sklamaný. Najprv som sa potešil, že na schválenie Lisabonskej zmluvy treba 90 hlasov a opozícia sa rozhodla tie svoje nedať. Nehlasovať, zdvihnúť tak varovný prst a poukázať na neférové dokaličenie médií tlačovým zákonom. Tešil som sa, že priemerova arogancia dostala konečne po papuli... Ale teraz som dostal facku ja. Poslanci za SMK zmenili názor a Lisabonskú zmluvu podporili. Dovolili tak, aby si súdruh priemer vytiahol riadne veľký pľuvanec až z päty a chliakol ho opozičným poslancom rovno do ksichtu. Vrátane tých maďarských.
Mali jedinečný nástroj, ako priemerovi a jeho družine jasne odhaliť ich zraniteľnosť a prinútiť ich rešpektovať opozíciu. Nevyužili to.
Napadli mi Svätoplukove prúty... Alebo radšej toto. Keď ste pozerali film Jánošík a po utrpení poddaných dostalo svoje aj panstvo, tešili ste sa iste ako ja, že si to tí negatívni hrdinovia vypijú až do dna. Aké sklamanie nastalo, keď jeden z jeho kamarátov zradil. Bolo mi smutno. Aj vám? No ešte horšie bolo, že ich vec, ich plány padli a už sa nikdy nedali zrealizovať. Ich vlastný im to znemožnil. Hrozné!
Všetci, ktorí máme tak v láske súdruha priemera, vám, páni poslanci za SMK, za toto gesto veľmi pekne ďakujeme. Zas sme raz silnejší. A po tlačovom zákone budú tiež novinári slobodnejší. Aj oni vám určite ďakujú. Veď sú čoraz bližšie k svojmu vytúženému zákonu.
